Dnes fantasy poviedka Pri svite mesiaca od Martina Tomčíka. V mojom hodnotení zopár poznámok o tom, ako pracovať s motiváciou postáv, vtiahnutím čitateľa do deja a pravdepodobnosťou zvratov v príbehu.

Moje hodnotenie:

 

 

***

 

Martin Tomčík: Pri svite mesiaca

 

Keď zvonkohra pri fontáne zahrala osem hodín, Marek Krák ešte nebol pripravený zabíjať. Toho dňa sa však všetko zmenilo.

V diaľave pomaly vychádzalo slnko. Ľadový vzduch štípal a nebolo pred ním úniku. Stroje si razili cestu prebúdzajúcim staveniskom. Prach, ktorý pritom zvírili akoby pochádzal z hlbokej noci, tak temne a ťaživo dosadal na krajinu. Mohutné rýpadlo sa ako drak pustilo do práce a zaborilo lopatu do zamrznutej zeminy. Do nosa robotníkov vnikol olovnatý zápach nafty a zaštípal ich viac ako mráz.

Na prahu ochranného plota a cesty zastal muž v indigovom plášti a uprene pozoroval lopatu rýpadla. Bola tak blízko, tak veľmi blízko toho prekliateho miesta… Strach ho ovládol. Srdce začalo prudko búšiť, zle sa mu dýchalo. Prečo práve on?

Hoci sa bál, nikomu nemohol nič vyčítať. Dávno pred tým, ako začalo svitať, bola ustanovená stráž, ktorá sa striedala noc čo noc. Bolo iba na ňom, ako skončí tá dnešná. Mal sto chutí zutekať, ale oddanosť prísahe bola silnejšia. Nech to znelo čo i neskutočne bláznivo, radšej sa pokúsi tomu zabrániť ako by mal zbabelo utiecť a potom žiť v hanbe do smrti.

Na stavenisko vykročil práve vtedy, keď sa lopata zaborila do zeme posledný krát. Stroj rozsekol prázdnotu, naklonil sa a padol čelom do diery, z ktorej mal tajomný muž strach. Márne boli snahy zastaviť budovanie obchodného centra na tomto mieste. V dnešnej dobe ich už takmer nik nepočúval. A tí, ktorí to mali na svedomí ani netušili, aká hrozba číha pod bývalým parkoviskom.

Ak sa nepoponáhľa, na svet sa zrodí zlo, ktoré sa bude chcieť pomstiť. Nik z Klanov nebude pred ním v bezpečí, mesto postihnú katastrofy a znovu sa dostane do jeho rúk. Dokonca ani ľudia nebudú ušetrení, ak sa mu postavia do cesty. Musí byť rýchly.

Zastavil sa na prahu prázdnoty. Mal pred sebou ušomraného muža so zvláštnou žltou čiapkou na hlave, ktorý udával rozkazy. Vedel, že našiel toho, koho musí presvedčiť, akokoľvek. Potichu vytasil meč.

Až potom si ho robotníci všimli.

Na okamih vzhliadol k nebu. Od severu sa valila na mesto čierňava, vyzeralo to tak, že dnes bude snežiť. Tak rád by pocítil dotyk vločky počas letu. Nikdy nemal rád sneh. Teraz by však dal život za ten pocit, keď sa kryštálik vody roztopí na teple pokožky. Za vodu. Za jas mesiaca, za jediný pohľad na kŕdeľ havranov… Vytrhol sa zo snov. Uvedomil si, že niekto na neho zachripene kričí.

„Pre Boha, čo tu chcete s tým nožom?“

Kráľovná, pomôž mi…

„Okamžite to odhoďte a zmiznite, lebo zavolám políciu.“

Robotníkov náhle upútal predmet na dne vykopanej jamy. Blízko jedného z pásov, na boku ležiaceho rýpadla, sa objavila hlava medenej truhličky. Dopadol na ňu lúč baterky a potom to už išlo rýchlo. Traja muži, akoby niečím omámení, skočili dolu. Dýka švihla vzduchom, krv vytryskla a do vzduchu sa vzniesol jej kovový pach.

Chlapi sa ale nezľakli, opantala ich moc a krása zapečatenej schránky – dokázala očariť každého kto po niečom túžil, či už to bolo uznanie, či nadvláda nad mestom. Ten so zachrípnutým hlasom skočil po predmete rýchlejšie ako hladné mača k miske mlieka a dvomi, tromi trhnutiami ju vydoloval z pôdy. Dva razy ho bodol do chrbta. Bolo ich však na neho priveľa.

Ľudia sa vždy pri tom predmete správali ako beštie Temnoty. Bol to iba nástroj, ktorý očaroval a oklamal. Mal svojmu pánovi navrátiť moc a vždy donútil toho, kto ho našiel, aby ho otvoril. Muž v indigovom plášti už zistil, že ani tentoraz tomu nebude inak.

S hrôzou v očiach zistil, že prehral.

Silný výbuch otriasol základmi budov a zo strechy hotela vzlietol kŕdeľ niečoho čierneho. Ten, ktorý mal navždy ostať pochovaný pod mačacími hlavami, sa vrátil.

 

* * * * *

 

Marek Krák netrpezlivo bubnoval prstami o stolík. Mal toho všetkého už plné zuby. Svet kníh, ktorý mu tak pred rokmi učaroval, hľadiac písmom na voňavom papieri, ho obklopoval každý deň. Avšak to mu nevadilo. Ani dlhočizná zima, ktorá sa držala krajiny, tam vonku za teplými stenami pivnice, ako smrtka obeseného, mu neliezla na nervy. Zimu mal rád.

Nie, to mu naozaj nevadilo.

Bol to mierumilovný muž. Niekedy mal však pocit, že by dokázal zabíjať pohľadom. Pár ľudí, ktorí si našli cestu do skromného, ale o to preslávenejšieho antikvariátu, by bol schopný roztrhať na stovky, ba nie, na tisíce kúskov, tak aby ich už nik nedokázal zložiť naspäť. A keby to nepomohlo, určite by vytiahol spod postele dvojhlavňovú brokovnicu. Tá by si už poradila aj s tými najhoršími.

V stuchnutom vzduchu sa opäť ozval ten hlas. Neznášal ho.

„Veď ma poznáte, sme predsa starí známi, nie? Viete dobre, že sem prídem aj nabudúce. Ale dúfam, že potom zas nekúpite odo mňa knihy pod cenu tak ako dnes. Máte Figuli, Tri gaštanové kone? Máte? Nie? Donesiem vám ju. Ale iba ak mi slušne a dobre zaplatíte…“

Ten pohľad by hocikoho rozsekol na polovicu, ale tento nevychovaný mladík bol zjavne imúnny voči očným kúzlam. Drzo chcel pokračovať ďalej, no to už v Marekovi burácala krv a tlak vystúpil nad bod únosnosti. Vykašlal sa na staré pravidlo, zákazník je pán a pustil sa do mladíka.

„Varujem vás, ešte raz poviete, že som od vás kúpil knihy pod cenu, vyrazím s vami dvere, zaklincujem ich a už sa sem nikdy nevrátite. Môžete chodiť na Zimnú, keď sa vám moja cena nepáči. Možno tam majú radi otravných ľudí.  Ja nikoho nenútim, aby sem nosil kadejaké sprostosti, ktorých tu mám desiatky. Veď ma poznáte.“

Dvere nad schodmi sa otvorili. Zdalo sa, že do obchodu zostúpil tieň.

Ani jeden z hádajúcich mužov však nevenoval čo i len žmurknutie vysokým mužom v karmínových plášťoch. Niečo ale zapôsobilo na ostatných zákazníkov. Vytratili sa bezhlučne a rýchlo. Akoby tušili, že cudzinci prinášajú zlé správy.

Bezočivec tvrdohlavo pokračoval. Nedal sa zastaviť. Marek ľutoval, že nemá pri sebe bejzbalovú palicu. Slová, ktoré chlapčiskovi prúdili z úst, nedávali žiadny význam a nechápal ich. Nevedel si vysvetliť ako ho dokáže práve tento zasran vytočiť a či to robí schválne, alebo nie. Presnejšie, vôbec ho nepoznal, napriek tomu, že do antikvariátu zavítal dva tri krát do týždňa. Vždy ho vyháňal a vždy sa vrátil. Bol s ním spojený.

Ako mucha s lajnom.

Marek ho ignoroval, pretrpel ďalšiu urážku a sklonil hlavu. Z úst mu vyšiel zúfalý vzdych. Tento deň bol akosi prekliaty. Ráno sa pohádal s Ľudmilou, tak ako je to u nich teraz, zvykom. Akoby nestačilo to, že má komplikované tehotenstvo a jej termín sa stále viac blížil, Marekov šéf si práve dnes zmyslel, že mu urobí peklo na zemi. Do piatku – čo bolo o dva dni – mal  upraviť zoznam kníh, zrevidovať staré,  pridať nové a všetky musia byť v abecednom poradí.

Vedel, že to nestíha. A keď znovu uvidel tú kyslú tvár, tušil, že to bude veľmi zlý deň. Jedno príslovie však hovorí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Dnes sa mal aj on o tom presvedčiť.

Niekto nad ním zaclonil svetlo. Bol tak zamyslený, že si ani neuvedomil, komu nahnevane odsekol. Náhle ho, z akéhosi pocitu, striaslo. Zrak mu padol na zamatovú knihu ležiacu na čestnom mieste, v poličke pod stolíkom. Knihe dominovalo biele oko s perleťovým okrajom a tromi šabľami. Jedna veľká, dve malé. Marek vedel, že tá kniha je nebezpečnejšia ako nôž, ale nedokázal sa jej zbaviť.

Predstavovala jeho minulosť. Keď zodvihol hlavu pochopil, koho má pred sebou. Raz, skôr či neskôr, sa to muselo stať. Vrátili sa.

„Donesiem vám aj komiksy. Kupujete aj Káčera Donalda alebo Duck Tales? Mám ich veľa. Koľko by to bolo za kus?“

„Tri centy…“

„Tri centy? To nemyslíte vážne.“

Marek sa odovzdane oprel o stoličku a na chrbte pocítil chlad z kovového rámu. Spoza mihalníc pozoroval nevítaných hostí. Poznal ich. Život, ktorý žil deväť rokov, skončil. Zdal sa mu jedinečný. Nikdy nechápal, prečo ho považovali za vyhnanca. V prvých rokoch sa tak aj sám cítil, no len čo zistil, že svet ľudí je taký pestrý, rýchlo sa v ňom našiel a zabudol na krivdy. Po nociach popíjal, hral karty a určite by sa dobre uživil ako profesionálny hráč na automatoch. Potom ho našla Ľudmila a keď už myslel, že to nezvládne, podala mu ruku a zaľúbila sa do neho. Čakajú spolu dieťa a teraz by ju mal opustiť. Nie, to sa nesmie stať.

„Mali by ste odísť, dnes už žiadne knihy nekúpim. Príďte nabudúce.“

„Budem tu dovtedy, kým mi nespravíte dobrú cenu. Desať kníh za desať eur? To je smiešne. Keď vám donesiem dvadsať, dostanem dvadsať? Sú to staré knihy.“

„Choďte už. Prosím.“

„Dajte pätnásť.“

Karmínový plášť vzlietol do výšky a s ním aj telo mladíka, ktoré zastavil až jeden z regálov v rohu. Zavíril vytrhnutý papier a miestnosť sa naplnila vôňou knihárskej tlače. Marek sa ohradil, ale nech to vyznelo akokoľvek, sám by to neurobil lepšie. Bolo mu však ľúto kníh, ktoré utrpeli tým nárazom. A samozrejme aj chlapca. Bol to namyslený, drzý idiot, ale bol to, predsa ešte len chlapec.

S nimi sa však nemalo zmysel naťahovať. Patrili do Klanu, ktorý bol právom považovaný za najnevyspytateľnejší zo všetkých siedmich. A mali po Kráľovnej najväčšie slovo a moc. Práve oni sa postarali o to, aby sa stal vyhnancom aj napriek tomu, že stál za ním jeho vlastný Klan amberového plášťa. Klany sa odlišovali farbou odevu, z ktorej sa tak dalo ľahko rozpoznať ku ktorému kto patril. Bolo to však aj poľahky zneužiteľné a vrahovia, špióni a iná háveď toho radi využívali.

Možno, keby sa im vtedy postavil, dokázal by ich poraziť, ale teraz? Ťažko dýchal už na druhom schodisku domu, kde mali malý podkrovný byt. Prečo vlastne prišli za ním? Čo sa stalo? Najhoršia otázka bola však tá, ktorá chcela vedieť, čo od neho budú chcieť a koľko ho to bude stáť…

„Posiela nás Kráľovná.“

Mladík sa oprel lakťami o podlahu. Pokrútil hlavou. Počastoval toho, kto ho udrel, nenávistným pohľadom, potom sa však rýchlo vyhrabal z kníh a vybehol po schodoch. Dal si veľký pozor, aby bol z dosahu karmínových plášťov. Mal chuť aj niečo urážlivé povedať, zastal aby nabral dych, ale rýchlo si to rozmyslel a vytratil sa. Dvere sa za ním hlasno zabuchli. Tak rýchlo sa ho Marek ešte nikdy nezbavil.

„Nabudúce keď nebudem vedieť, ako sa zbaviť takýchto horenosov, zavolám vás. Len to nesmiete preháňať. Kto to bude teraz upratovať… Veľká škoda. Toľko krásnych kníh.“

„Dnes ráno sa oslobodil Ničiteľ mesta, Cracco.“

Najhoršie obavy sa vyplnili. Marek Krák, kedysi v minulom živote nazývaný Cracco, stál voči Nigranovi Ničiteľovi, samozvanému pánovi mesta, nespočetne krát. Naposledy pred vyše tri sto rokmi, keď v meste stála Citadela. Vtedy ho porazil s vypätím všetkých síl a hovorilo sa, že viac krát nad ním už nezvíťazí. Napriek hrozivým predpovediam, Marek dúfal, že to patrilo minulosti.

Ničiteľ bol odveký nepriateľ a spôsobil veľa bolesti a utrpenia. Keby však nebolo Mareka, dejiny by sa uberali určite iným smerom a mnoho dobrých ľudí by zahynulo v mukách a bolestiach. Nigrana sa vedel vyhrať s cudzou bolesťou. A určite sa vedel aj dobre pomstiť. Teraz, keď sa mu podarilo oslobodiť sa, túžbu po krvavej odplate upriami na tých, ktorým sa im ho podarilo uväzniť.

Marek ale nevidel hroziace nebezpečenstvo. Myseľ bola poddaná iba jedinej myšlienke – Klany ho dávno odvrhli. Bojovne vystrčil bradu a buchol po stole. Na protivníkov to nezapôsobilo tak ako čakal, ale nevzdával sa. O život treba bojovať.

„To už nie je moja starosť. Poraďte si sami.“

„Si jediný, kto ho môže zastaviť. Skôr, ako získa nové telo.“

„Jediný? Tomu neverím. Viem veľmi dobre, že ešte za mojich čias, ste vycvičili nových Ochrancov. Pochybujem, že sú mŕtvi. Majú strach? A čo keď vám poviem, že ho mám aj ja? Pred rokmi ste mi prisahali, že ak sa vrátim, zabijete ma a moje kosti podstrčíte krkavcom. Nie, vravím vám, že nemám záujem. Nech vás vyhľadí do jedného, ja mu nebudem stáť v ceste.“

„Asi nevieš z čoho máš mať väčší strach. On si príde aj po teba. A po tvoju ženu…“

Odhodlane vstal a prstom zaútočil proti nim, inú zbraň nemal. Ale platilo to, z jeho moci, o ktorej iba on vedel, že je slabá, tak neskutočne slabá, žeby nevzal život ani mravcovi, išiel stále strach. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa to všetko vyvíjalo, keby sa pokúsil ju použiť. Neskutočne sa bál, ale nemienil to dať najavo. Ľudmilu nie!

„Nik sa mi nebude vyhrážať, ani vy. Nepomôžem vám, ani keby ma prišla sama Kráľovná prosiť na kolenách. Ja už k vám nepatrím a žena už vonkoncom nie. Ak mi skríži cestu, ja sa o seba postarám. Skončili sme. Odíďte.“

„Dokážeme tvoju rodinu ochrániť, ak nám pomôžeš. Ver mi, iba s našou pomocou to zvládneš. Rozmysli si to, aby si potom neľutoval. Dávame ti šancu.“

„Odíďte.“

„Máš čas do svitu Mesiaca. Chlapec, ktorý sa narodil presne o šiestej večer sa stane jeho telom. Ak ho získa, všetci sme stratení. Ale ty,…ty zomrieš prvý, to ti sľubujem.“

Potom sa obrátili a mlčky vykročili do schodov. Marek bol otrasený, ale nie stále dosť. V pivnici sa náhle rozozvučal ostrý monotónny zvuk. Telefón.

„Pán Krák? Sestra Mária, z Nemocnice. Manželka ma poprosila, aby som vám zavolala. S potešením vám oznamujem, že sa vám narodil syn. Má päťdesiatdva centimetrov, štyri kilá a dvestopäť gramov a pýta sa na otecka. Prišiel na svet presne o šiestej…“

Čelo mu okamžite zvlhlo od potu. Srdce poskočilo, chytila ho triaška. Nie, to nemôže byť pravda. V hrudi mu dunel zvon silnejší ako ten Urbanov. Oči ho usvedčovali, našťastie v obchode už nebolo nikoho, kto by ho odhalil. Buchnutie dverí ho prebralo zo šoku.

Od sestry sa dozvedel, že Ľudmila prišla v bolestiach do Nemocnice ráno po ôsmej, teda krátko nato, ako sa pohádali. Pôrod prebiehal vyše deväť hodín. Ubezpečila ho však, že matka sa má dobre. Na otázku, či majú na oddelení nejakého policajta iba nechápavo zamrmlala nie. Potom položil. Išlo ho roztrhnúť, v hlave mu dunelo kladivo..

Už vedel, že tento deň je najhorší, aký kedy zažil v tele človeka.

 

* * * * *

 

Keď si razil cestu mestom, každú chvíľu vrhal podozrivé pohľady na oblohu. Nikde ho nevidel. Skrýval sa za ťažkými, snehom voňajúcimi mrakmi. Nedokázal myslieť nato, čo urobí, ak sa vynorí z toho temného mora. Zaklínal ho. Nadával mu. Modlil sa.

A Mesiac ho počúval.

Bolo ťažké pochopiť, prečo práve jeho svit je tak dôležitý pri spojení Ničiteľovej duše a tela, aby sa mu vrátila moc v plnej sile. Marek to nevedel a ani nechcel vedieť. Pochyboval, že to vôbec niekto dokázal kedy vysvetliť. Ak to telo nebude patriť práve narodenému synovi, nikdy ho to nebude zaujímať. Ale ak áno… Ochráni ho. Pred Ničiteľom, pred Klanmi, pred kýmkoľvek.

Kroky duneli na mestskej dlažbe, sem tam udusené snehom. Koniec Hlavnej sa rýchlo blížil, ale tam ho čakalo nemilé prekvapenie. Po ceste sa korytnačím tempom pohybovala kolóna áut. Vynadal si do hlupákov.

Ako mohol zabudnúť na každodenné zápchy?

Obchodné centrum vyrastalo pomaly. Problémov bolo však viac ako dosť. A dnes tomu pomohla aj polícia, ktorej hliadkové vozy stáli neďaleko staveniska a brzdili už aj tak pomalú premávku. Ako keby nemali nič iné na starosti, len zavadzať ľuďom.

Keď sa však priblížil, pochopil, čo sa stalo. Nad tým miestom sa preháňala smrť a Marekovi sa zdalo, že vidí jej, už značne otupenú, kosu. Policajti, hasiči a zdravotníci tancovali v podivnej symbióze tanec o život. Tu masírovali srdce, tam vyprostili muža z nakladača. Krv, všade kde sa človek pozrel. Videl už mnohé zranenia, napriek tomu mu pri tom pohľade prišlo zle a dvihol sa mu žalúdok.

Odkašlal si a na prázdno prehltol chuť žlče. Pokračoval na zastávku. Takmer všetci ľudia sledovali záchrannú akciu pár metrov pred nimi. Bledí, fialoví a aj s kamennými tvárami. Nebolo im všetko jedno. Čo sa tu pre boha stalo, dumal Marek a spomenul si na sirény, ktoré cez deň raz za čas tlmene prenikli až k nemu do antikvariátu.

Autobusy ihneď zavrhol. Nie len to, že by zapadli do kolóny, no mal silné obavy, či by sa do nejakého vôbec zmestil. Kopec ľudí, aký postával toho večera pred hotelom už dlho nevidel. Viacerí z nich to už vzdali a vybrali sa pešo. On však nemal toľko času.

Záchranou mala byť električka číslo šesť. No už pri pohľade na prázdnu zastávku na druhej strane ho objalo zlé tušenie. Prečítal si oznam na tabuli odchodov a podlomili sa mu kolená. Električky až do odvolania nepremávajú. Nedostávalo sa mu žiadnej šance. Začínal byť zúfalý. A keď je človek zúfalý, je nebezpečný. V jeho prípade to bolo ešte horšie. On nebol človekom.

Bezradne sa oprel o rám zastávky a pozoroval svet okolo neho. Čas sa spomalil. Ľudia sa mihali s tieňom za sebou, zvuky ulice stíchli. Nepočul nič okrem tlkotu svojho srdca. Potom mu pred nosom preletel holub. Myšlienka ho udrela do hlavy. Deväť rokov uplynulo odvtedy, čo použil tú cestu. Deväť dlhých rokov. Kto vie, či to dokáže. Nezostávalo nič iné, iba to vyskúšať. Záviseli na tom dva životy.

Prinajlepšom.

 

* * * * *

 

Zvládol to až na piaty pokus. Pri prvom padol na asfalt a bolestivo si obil kolená, pri druhom ho prerušila stará pani, ktorá sa iba čudne usmiala a potom odkráčala do noci. Pri ďalších pokusoch narazil do pouličnej lampy, smetného koša a osvetlenia španielskeho bistra, po ktorom sa schúlil na chodníku a myslel, že to vzdá. Potom to skúsil ešte raz.

Na ten pocit už dávno zabudol. Ale keď sa po rokoch opäť vzniesol do povetria, plnými dúškami si užíval telo vo prirodzenejšej podobe. Vznášal sa vo vetre a vzduch ho, hladkajúc po tele ako strateného syna, šteklil medzi krídlami. Čierna hlava sa obzerala zo strany na stranu. Budovy a osvetlené ulice plávali pod ním na vlnách vetra. Temnotou letel ako tieň.

Zamával krídlami a žltým okom pozrel pred seba. Na pozadí oblohy blikala budova Nemocnice. Tušiace zlo ho okamžite vytrhlo z opojenia. Všetky pocity sa stratili a spanikáril. Krkolomný pád sa mu podarilo zastaviť až tesne nad chodníkom.

A keď si už myslel, že to zvládol a let sa stal jeho súčasťou, zhora sa prihnala smršť. Odhodilo ho naspäť dolu. Rýchlo sa spamätal a znovu vyletel. Ostražito hľadel okolo seba. Nič mu to však nebolo platné. Druhý úder prišiel tesne nad kupolou Domu umenia.

 

* * * * *

 

Z pod zeme sa vynorila zeleno šedá hmla a obostrela mesto. Pomaly stúpala od prahov budov, dlažby ulíc, zasnežených parkov – menila celý svet. Priečelia budov sa pretvorili a všade tam, kde bola moderná výstavba, sa do výšin dvíhala krása neogotiky. Hmla v tichosti pulzovala tlmeným svetlom.

Casi o` Via, mesto havranov, ožilo.

 

* * * * *

 

Na streche židovskej synagógy pristáli tri havrany a zložili krídla. Zelený prísvit mesta ich pohltil. Niekde vysoko nad nimi zahrmelo. Mramorová terasa zacinkala kvapkami letného dažďa. Cracco už zabudol na zákony, ktoré tu panovali.

Čas tu bežal rýchlejšie. Nič sa však nemenilo. A ľudia nevládli Mestu.

„Takmer si ho zabil, Ariuis.“

Premenili sa všetci naraz a oslovený sa chrbtom oprel o kupolu, rukou sa škrabal po čele. Vyzeralo to tak, že sa nad niečím trápi. Karmínové plášte viali vo vetre. Z oblohy padalo čoraz viac kvapiek.

„Je slabý a neschopný. Presne tak ako som očakával.“

„Deväť rokov je veľmi dlhá doba.“

„Bola to strata času. Namiesto toho, aby sme organizovali obranu, Kráľovná nás poslala po neho. A načo, povieš mi? Nie len tak sa z neho stal vydedenec. Je to iba biedny červ…“

„Prestaň, Moricco.“

Dolu na uliciach to hmýrilo farbami, po chodníkoch sa pohybovali desiatky mužov a žien v pestrých šatách. Proti nebu vystrelili dáždniky. Vzduch voňal rozkvitnutými jabloňami a vietor sa kĺzal po strechách. Medzi zábradlím sedel, po dychu lapajúci, Cracco.

„Prečo ma sledujete? Prečo ste ma zastavili?“

„Si jediný, ktorý ho dokáže zastaviť.“

„Prečo?“

„To decko zomrie tak či tak. Je bezmocný, nezastaví ho.“

„Moricco, zavri už hubu. A ty počúvaj. Bude nás to stáť veľa síl, ale napriek tomu ti chceme pomôcť. Je iba jedno miesto, kde bude v bezpečí…“

Tie slová Cracco nepočul. Poddal sa šumeniu dažďa a nevnímal pery pohybujúce sa v rytme havranieho dýchania. Pohľad mu preletel ponad karmínové plece a zastavil ho až Dóm, týčiaci sa k oblakom. Vyzeral inak ako vo svete ľudí. Tá výška bolo úchvatná.

„…ak prijmeš našu ponuku, nič sa mu nestane…“

Potom pocítil moc. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Cracco, posledný z rodu Mágoviazačov slov už neveril, že ešte niekedy dokáže tvarovať hmotu a čas. Teraz však cítil jej chuť. Okolitý svet zmizol a prázdno ovládlo oslepujúce svetlo. Slová sa vynorili sami od seba. Musel si dať pozor ako ich poskladá, pretože čo i len jedno nesprávne vložené do zaklínadla, všetko zmení k horšiemu.

Našťastie si to všimli príliš neskoro. Dopadol medzi nich blesk. Záchrana sa koná, ale nie tak ako to chcú oni. Nebude žiadnou hračkou v cudzích rukách, veru nie. Musí byť aj iný spôsob a prisahal si, že ho nájde.

 

* * * * *

 

Hmla rozdeľujúca mesto sa stratila rovnako rýchlo ako sa objavila. Dole sa rozozvučala zvonkohra posledný krát. Bolo osem hodín večer. Marek Krák pokračoval v lete. Sledovali ho dva spokojné pohľady.

 

 

* * * * *

 

Dvere na 17.poschodí sa rozleteli dokorán. Vyletel z nich ako korok zo šampanského a jedna zo sestričiek ho márne stíhala. Vyrazil ihneď potom ako sa dozvedel, kde si nájde ženu. Nik a nič ho nemohlo zastaviť, krok zarazil až na konci chodby. Stisol chladnú kľučku.

Keď ho zbadala, usmiala sa na neho a vydýchla naposledy.

„Prepáčte, pán doktor… nemohla som ho… za.. zadržať. Prepáčte.“

Marekov svet sa zrútil. Premohla ho tak neskutočná bolesť, že ani kričať nedokázal. Nevidel mladého lekára, ktorý sa na neho s ľútosťou obrátil. Nevidel ani začudovanú tvár. Jediné, čo vnímal bol ten prenikavý tón, ktorý trhal dušu. Ľudmila umrela.

„Je mi to ľúto. Nechápem.“

Bolo to čudné. Pred pár minútami ju previezli z operačnej sály na izbu a podľa zdravotníka bola v poriadku. Dokonca ho vraj poprosila, aby ju nechali chvíľu si pospať. Keby si doktor nekonal povinnosti tak ako má, mohli ju nájsť až o hodinu, možno aj neskôr. Prišiel na izbu tesne pred Marekom a ihneď pochopil, že jej už nedokáže pomôcť. Keby nebolo toho zdravotníka, so zvláštnymi očami, možno by ju zachránil.

Netušil, že ho videl iba on.

Cez žalúzie a otvorené okno prenikali do izby snehové vločky. V každej jednej sa Marekovi ligotala spomienka na ňu a chvíle, ktoré prežili. Doktor sa pokúšal nájsť vhodné slová, ale Marek dokázal myslieť iba nato, že sa nestihli rozlúčiť. Posledné, čo spolu zažili bola hádka, krik a plač. V oku sa mu zaleskla slza. Nebolo to fér – bola jediná na ktorej mu záležalo.

„…chlapec je, našťastie, v poriadku.“

Akoby ho švihol bič. Ihneď sa prebral zo žiaľu. Chlapec! Nebolo ťažké na neho zabudnúť, keď mu Ľudmila odišla pred očami. Teraz ho však doktorove slová zasiahli. A keď lekár zatváral okno a okolo preleteli dva havrany, zlé pocity sa vrátili. Stále je v nebezpečenstve. Ochraňujú ho aj proti jeho vôli?

Novorodenec bol príliš ľahkým terčom. Hoci bol Ničiteľ oslabený, stále dokázal preletieť veľké vzdialenosti, prechádzať stenami a pohlcovať duše ľudí, ktoré  mu stáli v ceste. To bol však iba zlomok toho, čo dokázal pri plnej moci. Vždy keď s ním bojoval, objavil niečo iné, z čoho išlo strach. A to Nigrana nevedel, že ten predurčený je jeho syn.

Na päte sa otočil a vrazil do sestričky. Zachytil ju a ohromil ju otázkou, kadiaľ sa k chlapcovi dostane. Doprava, potom po chodbe, doľava. Tretie dvere. To mu stačilo. Pustil ju a rozbehol sa. Nevšímal si, že bolestivo dopadla na prah a podkopla doktora. Musel nájsť syna, všetko ostatné bolo nepodstatné.

Aj smútok za ženou.

Dlho hľadel na štyri inkubátory a postieľku akoby čakal, že sa jedno z nich prizná. Osem detí však mlčalo. Poobzeral sa na všetky strany a potom začal prezerať jednotlivé nožičky. Na lístkoch boli hypermangánom napísané čísla, čo mu nepomohlo. Hoci boli rozdielne, pripadali mu ako z jedného vajca. Ako ho nájdem?

Myšlienky mu prerušil detský plač. Zdalo sa, že ten na kraji postele si spoznal otca. Určite cíti, že som tu, pomyslel si Marek. Dlaňou mu prešiel nežne po hlavičke. Bol ešte trochu špinavý a kožu mal pokrčenú, ale aj tak to bol najkrajší chlapec, akého kedy v živote videl. Bol jeho.

Na šiji pocítil prievan. Bleskovo sa otočil.

„Čo tu robíte?“

Vydýchol si. Bola to iba doktorka. Pekná, s kučeravými vlasmi. Ale to Marek nevnímal. Nebol to ten, koho očakával a to bolo najhlavnejšie. To ale neznamenalo, že nie je na blízku.

„Prišiel som si po syna.“

„To je od vás pekné, ale my tu deti len tak nerozdávame.“

Pozrel priamo na ňu. Vedel, že sa ho ľudia boja, keď je naštvaný, ale ona nie. Nesklopila oči, neuhla. Ba čo viac, zdalo sa mu, že je pripravená na všetko. Ako veľmi sa mýlil.

„Som doktorka Anna Endelyová. Ako vám môžem pomôcť?“

Nechcel jej ublížiť. Zrak mu padol na syna, potom na okno. Mesiac sa stále skrýval. Mágia, ktorá ho pred pár minútami objala, bola preč. Necítil ju. Ak chcel ujsť, musel sa poponáhľať. Na myseľ zaútočila šokujúca myšlienka. Ani nevedel ako a pery začali samé od seba rozprávať.

Spočiatku ho vnímala so záujmom, potom sa jej tvár pretiahla a keď skončil prevracala očami. Marek sa cítil bezradnejší ako predtým. Keď pochopila, že mu práve zomrela žena, chytila ho za ruku a snažila sa ho upokojiť. Po chvíli sa však odtiahla. Necítila pulz.

„Kto ste?“

„Som Marek Krák.“

Doktorka Anna si na okamih vydýchla. Tak možno nemala do činenie so šialencom. Áno, jedno z tých detí, ten na kraji, je jeho. Ale tie reči… Aj keď ako počula, záhady sa tomu chlapcovi rozhodne nevyhýbajú. Kolega, ktorý ho priviedol na svet sa sťažoval na pokazené hodiny na sále. Všetky ukazovali presne šesť hodín, keď sa narodil. Niekoľko minút.

„Chápem, že sa o neho bojíte, ale ubezpečujem vás, že tu je v bezpečí.“

Zarinčalo sklo. Do miestnosti niečo vletelo a zrazilo Mareka na kolená. Svetlá stmavli a doktorka vyplašene zajačala. Jej odvaha bola preč. Izba potemnela. Niečo, alebo niekto stál neďaleko nich. Doktorka cítila prerývaný dych na pleci. Pálil. Mala strach, ale neodvážila sa ani pohnúť. Všetky zvuky utíchli.

Do nosa jej vnikol pižmový zápach. Viečka omámene klesli, hlava oťažela. Už už mala spadnúť, keď ju niekto zachytil.

„Nechaj ju a bež. Rýchlo.“

Našťastie ho Marek neposlúchol. Keď sa mu ju však podarilo prebrať, prišlo niečo strašnejšie. Po stenách sa ako pavučina rozbehli čierne potôčiky. Muž v karmínovom plášti, ktorý stál pred nimi, sa otočil. Poznal to. Bola to krv nesmrteľného. Bublala po paneli a syčala ako kyselina, no vedel, že je to oveľa horšie. Tá tekutina sa dokázala vpiť do každého materiálu, pohltiť ho a explodovať tak, že roztrhala všetko v okolí.

„Nemám svoju moc, Ariuis. Nezastavím ho.“

Pavučina sa čoraz rýchlejšie rozširovala. Troje očí videlo ako sa rozpína po stenách, prskajúc ničí farbu i omietku a prežiera sa dovnútra. Doktorke sa vrátil zrak, ale bola by radšej, keby tomu tak nebolo. Karmínový plášť sa rozprestrel pred nimi, ale bola to slabá zábrana, ktorá dlho nevydrží.

„Preto som prišiel. Pokúsim sa ho zadržať. Ochránim tvojho syna. Zober ho a bež. Ešte je šanca, ako ho poraziť. Choď!“

Marek musel byť rýchly, ale nemal žiadne skúsenosti s čerstvo narodenými deťmi. Nevedel, ako ho má chytiť, tak aby mu neublížil. Doktorka premohla strach, pokrútila hlavou a zobrala dieťa do náručia. Spoločne vybehli z miestnosti.

„Musíš nám veriť, Cracco.“

Potom stena vybuchla.

 

* * * * *

 

Utekali bok po boku. Ona s novorodencom na prsiach, on s hasiacim prístrojom. Inú zbraň nezohnal a bál sa, že aj táto mu bude iba na obtiaž. Keď však videl, ako tekutina odoláva vode, trochu pookrial. A mal šťastie, lebo látka v prístroji bola skutočne voda a nie prášok, či pena.

Personál oddelenia za nimi nechápavo pozeral. No len dovtedy, kým sa nezjavilo to, čo ich prenasledovalo. Bola to obrovská bublina pohlcujúca stenu za stenou v ktorej sa strácali životy. Kým dorazili na recepciu, poškodilo to veľkú časť poschodia a hrozilo, že sa preborí strop a pochová ich pod svojou váhou.

„Čo nás to prenasleduje?“

Namiesto odpovede ju chytil za ruku a strhol nabok. Výťahy boli blízko. Pred veľkým tieňom mali náskok iba pár metrov. Avšak skôr ako k nim stačili dobehnúť, objavil sa priamo pred nimi. Marek Krák otvoril ústa, ale slová nevyšli. Nie, mágiu neovládal. V zúfalstve rozbil uzáver a prúd vody zasiahol cieľ. Doktorka sa rýchlo zorientovala.

„Za mnou.“

Ocitli sa na schodoch. Marek zablokoval dvere prázdnym hasiacim prístrojom a potom nasledoval doktorku dolu. Získal ďalšie cenné sekundy. Čoskoro však začala dlažba nad nimi praskať a padať všade okolo nich. Cesta dolu bola náročná, no napriek tomu, že mali náskok iba jeden a pol poschodia, podarilo sa im bezpečne zísť až dolu. Doktorka sa nechala unášať ďalej. Tušila, že nemá ani tú najmenšiu chuť stretnúť sa tvárou v tvár tomu, čo ich prenasledovalo. Videla, čo to robilo z ľuďmi, ktorí tomu nestačili ujsť.

Vybehli z budovy, no napriek tomu, že ich to zjavne už neprenasledovalo, stále sa cítili ohrození. Zrazu sa spoza rohu vynorila biela sanitka a zastala vedľa nich. Niekto otvoril bočné dvere. Bol to ten záchranca, ktorého si nedokázal Marek predstaviť.

„Nezízaj tak na mňa. Nastúpte, nemáme čas.“

 

* * * * *

 

Zvuk sirény pohltil blízku križovatku. Záchranca sa vyhol všetkým prekážkam, od aut až po zábradlie oddeľujúce električkovú trať a zabočil na hlavnú cestu. Marek kĺzal zrakom po oboch stranách ulice, ale nič nevidel. Dlho však tomu tak nebolo. Potom sa niečo objavilo a on pochopil, že Ničiteľ ho opäť prekvapil. To je nemožné.

Dokázal byť na viacerých miestach súčasne.

Z troch strán sa na nich valila pohroma. Smerovali na juh, tam kde viedla jediná úniková cesta. Marek v poslednej chvíli zachytil doktorku, ktorá sa stále nevedela spamätať z predchádzajúcich udalostí. Behom pár minút sa všetko zmenilo. Pred necelou hodinou nastupovala do služby a už ju prenasledoval záhadný tieň, ktorú ju chcel zabiť. Vlastne, nie ju, skôr muža sediaceho vedľa nej. Cítila sa ako v nejakom horore a dúfala, že sa rýchlo prebudí.

Potom jej skĺzol zrak na pravú ruku. Krvácala.

Pochopila, že to nie je sen.

Marek tušil, prečo ich dávny nepriateľ prenasleduje a prečo chce získať syna. Nebola to len veštba. Ak malý zdedil moc, Ničiteľ ho ovládne a potom ho už nik nezastaví. Zmieša krvné riečiská, vypije z neho moc a potom ho zabije a odhodí.

To sa nesmie stať!

Doktorka na neho pozrela. Mal smutné oči, ale páčili sa jej. Prstami sa dotkla jeho pokožky. Nechápala, ako môže teraz myslieť na také veci, ale už dlho sa túla po uliciach sama. Dávno bolo tomu, kedy jej posteľ hriala teplom muža. Niekde na inom mieste a v inom čase…

„Ste zranená.“

„Nie je to nič vážne, škrabanec. Ani ma to nebolí.“

Zmýlila sa. Marek nejavil ani tie najmenšie známky záujmu, čo však chápala. Koho by zaujímala cudzia žena, keď manželka umrela iba nedávno a synovi chce ktosi ublížiť? Urobila to, čo sa ako jediné dalo urobiť v podobnej situácii. Našla v skrinke stetoskop a pomaly vyšetrovala malého pacienta. Bol to zázrak, že je absolútne v poriadku.

Náhle sa spredu vynorila Moriccova tvár.

„Potrebujem s tebou hovoriť.“

Marek prikývol a jemne zdvihol chlapca. Keď ho podával doktorke nevšimol si ako Moricco na nich nenávistne pozerá. Bol to iba okamih, ale doktorke to neušlo. Nevedela pochopiť jeho nenávisť. Malý bol na tomto svete veľmi krátko nato, aby niekomu ublížil. Dnes večer však bolo málo vecí, ktorým chápala.

Osamela a hrozba letiaca okolo sanitky bola bližšie, doktorke zraňovala dušu a myseľ. Vyplašene pozorovala tajomný vír a hľadala nejakú pomoc. Zdalo sa jej však, že nik iný tú hrozbu nevidí. Ľudia sa pokojne prechádzali po chodníkoch a auta sa vyhýbali iba hučiacej sanitke.

Šepot k nej prichádzal pozvoľne. Bolo jasné, že Marek proti niečomu tvrdošijne odporoval. Potom hrozba udrela. Prudko narazila do plechu a zanechala na boku preliačiny v tvare pästí. Náraz ich odhodil do ďalšieho auta, brzdy zaškrípali. Moricco okamžite strhol volant doľava, dupol na plyn a preletel cez križovatku.

Na uliciach sa náhle objavili stovky sanitiek.

„To je naša pomoc, Cracco.“

Biela masa vytekala z každej ulice a rýchlo napredovala oproti nim. Kým ich však obklopila, dostali ešte dva údery. Začal kolotoč. Všetko okolo nich sa krútilo, každú chvíľu menili smer. Otočili sa trikrát okolo osi a postupne všetko zaniklo v tom víre – sanitky, sirény, autá i Ničiteľov tieň. Všetko, aj detský plač.

Potom sa masa rozdelila. A znovu. A naposledy pred kruhovým objazdom. Z neho vyleteli už osamotení, nik ich neobklopoval a čo bolo dôležitejšie, ani neprenasledoval. Zapraskala vysielačka.

„…voláme voz dvadsať jedna. Dostali sme hlásenie o nehode na Ostravskej, dvaja ťažko zranení. Urýchlene vyrazte na cestu… voz dvadsať jedna, počujete nás?“

Marekovi sa zdalo, že ten hlas už niekde počul, ale nedokázal si spomenúť kde a komu patril. Po tej šialenej jazde bol plný zmätku, zúfalstva a bezradnosti. Vyzeralo to tak, že sa striasli tieňa, ale nik im nemohol zaručiť, že ich opäť nenájde.

„Tá nehoda je blízko cintorína. Blízko miesta, kde bude tvoj syn v bezpečí. A kde sanitka nebude taká nápadná.“

„Neviem, či je to správna cesta.“

„Ver nám, konečne. Keby nebolo nás, dokázal by si pred ním ujsť tak ďaleko? A tam, pri hrobe rodičov, budeš najsilenejší. Môžeš sa mu postaviť na odpor.“

Marek o tom dosť silno pochyboval. Stačilo mu to zlyhanie v nemocnici. Nevidel však inú možnosť a tak súhlasil. Ak je nejaké miesto, kde môže opäť pocítiť mágiu, tak určite tam, v hrobke. A keby aj nie, Ničiteľ nevstúpi na pôdu, v ktorej ležia kosti Mágoviazača. Posvätná zem by zničila jeho dušu.

Zrak mu padol na syna v doktorkinom náručí a potom na ňu. Mlčky mu pohľad opätovala. Až teraz si uvedomil jej črty. Boli mu akési povedomé. Musel uznať, že na človeka sa držala statočne. Určite je plná otázok.

Myslel si, že by odpovede nepochopila, ale veľmi sa mýlil. Doktorka pred pár okamihmi precitla. Všetko sa vrátilo. Pocity, spomienky a aj bolesť. Ani ona nebola človekom. Cítila sa ako po veľmi dlhom spánku a netušila, že o jej návrate budú raz kolovať legendy.

Bola to ona, ktorá mala slúžiť Ničiteľovi. Mala sa prebudiť hneď potom ako jej pán získa nové telo. A tomu sa tak práve stalo. Nigrana povstal. Nikto okrem nej však nevedel, že to bolo na inom mieste, ďaleko od nich. Všetko podstatné pochopila. Už vedela koho sa báli a pred kým sa snažili ujsť. Ale nechápala to, pretože Ničiteľ nebol ten, ktorý ich prenasledoval. Keby bol na blízku, prebudila by sa oveľa skôr. A Marekovo dieťa by dostala sama.

Volal ju pán, ale ona mu neodpovedala. Musela zistiť, prečo ťahajú Mágoviazača a jeho syna na cintorín. Prečo si dali takú námahu, aby to vyzeralo tak, že ich prenasleduje Ničiteľ. Prečo nechránili skutočného chlapca z veštby. Neodhalia ju, kým nebude neskoro. Potom urobí, čo bude musieť.

Moricco dupol na brzdu. Boli na mieste.

 

* * * * *

 

Hrdzavé pánty zaškrípali a brána sa otvorila. Na cintorín vkročili iba dve postavy, tá tretia varovne zastala. Jej dávne inštinkty sa prebudili naplno. Skrčila nos.

„Mám pocit, že tu nie sme sami.“

Doktorka mala pravdu. Z temnoty, tu a tam osvetlenej plamienkami sviečok, sa vynorili desiatky postáv zahalených v plášťoch. Na vlnách vetra ich potichu obklopili a v tesnom objatí vplávali s nimi dnu. Potom k nim vykročil Ariuis.

„Som rád, že aj vám sa podarilo ujsť. Poďte, máme málo času. Obloha sa začína trhať a svit Mesiaca tu bude čoskoro.“

Marek ten hlas spoznal okamžite. Počul ho pred chvíľou v sanitke. Mal na také dačo sluch, vedel rozoznať desiatky cudzích hlasov. Aj potom, čo sa zmenila ich farba. V hlave mu skrslo neblahé podozrenie. Ariuis mal plášť na mnohých miestach rozožratý, ale Marek neveril, že by mohla akákoľvek látka odolať krvi nesmrteľného. Pevnejšie zovrel chlapca v náručí. Nepáči sa mi to.

Pozrel na nočnú oblohu. Mraky sa trhali akoby ich rozsekol nejaký meč. Prestalo snežiť a plášte, ešte pred chvíľou posiate vločkami, odhaľovali svoje farby. Bola síce tma a jediný zdroj svetla predstavovala fakľa na čele sprievodu, ale aj napriek tomu si bol istý. Boli tu iba príslušníci šiestich klanov. Chýbal práve ten jeho, amberový.

Smerovali k hrobke. Nikto neprehovoril. Iba doktorka si niečo šomrala popod nos. Marek sa snažil premýšľať.

Dakedy dávno, keď bol Nigrana ešte slabý, sa šírila Mestom havranov jedna povesť. Hovorila o tom, že ten kto získa jeho srdce, získa aj mesto a stane sa novým pánom. No potom ako to skúsili dvaja silní Mágoviazači a nezostala po nich ani pamiatka, sa prisahalo, že už to nikdy nikto neskúsi. Ale čo sa stane keď niekto získa krv Mágoviazača?

On ju už nemal, zdalo sa, a potom tu bol jeho syn.

Z tmy sa vynoril prach. Otvorili hrobku a prerušili niť jeho myšlienok. Dávno bolo tomu, čo sa naposledy poklonil matke a otcovi. Chcel vidieť ich hroby, ale váhal. Ariuis a s ním ďalší dvaja sa stratili dnu.

Už vedel, že je to pasca. To oni ho donútili prísť sem, oni ho prenasledovali. Chceli získať krv malého a moc vládnuť mestu. Oni, nie Ničiteľ. Ale ako by ju mohli získať, keď sa ho nemohli ani dotknúť ani zabiť ho? Keby sa tomu tak stalo, mágia by sa nenávratne stratila. Bol iba jediný muž, ktorý sa ho mohol dotknúť, či zabiť bez toho, aby chlapec nestratil čarovné schopnosti. Bol to Marek.

Havranie krídla, nie…

Pochopil to tak náhle, že to s ním zamávalo a potkol sa o koreň mohutného topoľa. Nebol však sám, ktorému to došlo. Doktorka skočila po ňom a malého bezpečne chytila. Nigrana sa poteší, keď mu ho donesie. Bola neuveriteľne rýchla. Preskočila Mareka a rozbehla sa proti noci. Ďaleko však neušla, niekto bol rýchlejší.

Z hrobky sa vynoril Ariuis so spoločníkmi.

„Pekná rana, Moricco.“

„Mám chlapca. Mám ho.“

„Okamžite ho pusť. Pošpiníš ho a všetko bude k ničomu… Cracco, zdvihni sa a vezmi malého do hrobky. Rýchlo.“

„Nie je kam sa ponáhľať, Ariuis. Už chápem.“

„Teraz cítiš krivdu, ale je to iba pre naše i tvoje dobro. Nik nemôže Nigranu zastaviť ak sa už raz oslobodil. Je to nemožné. Je tu však možnosť ako ho poraziť. A nato potrebujeme moc tvojho syna.“

„Neurobím to.“

„Ale urobíš. Ak nie, urobím to ja. Ty prídeš o syna, ja o moc. A ver mi, radšej ho zabijem, ako keby som nemal využiť všetky možnosti ako zachrániť mesto.“

Spoza mrakov sa vynorilo bledé svetlo. V tom okamihu sa rozhodol. Dohrá hru do konca. A potom im ukáže, čoho je schopný. Budú ľutovať, že sa narodili a každého z nich roztrhá vlastnými rukami. Buď tu a teraz, alebo na inom mieste. Dostane ich do posledného.

Sklonil hlavu a z úst mu vyšli tiché slová.

„Kto pôjde do hrobky za mnou, toho zabijem.“

A stratil sa vo vlhkej temnote.

 

* * * * *

 

„Prišiel som vám ukázať syna.“

Kamenné tabule sa nepohli ani o piaď. Vzdychol si. Bolo to ťažšie ako čakal. Vo výklenku svietila fakľa a vrhala tancujúce lúče okolo. Na náhrobku bola položená dlhá dýka, basilard, s dvojitou čepeľou. Čakala nato, kedy si zoberie do ruky rohovinovú rukoväť a ponorí hrot do malého telíčka.

Položil chlapca na jednu z tabúľ a uchopil dýku.

 

* * * * *

 

Pohltilo ho svetlo. Pomaly otvoril oči a zastal oproti otcovi. Zľakol sa, ale starec sa iba usmieval. Hľadel na klbko  radosti a života mrviace sa na kvádri. Čas zastal, ale napriek tomu všetko ostatné Marek vnímal. Videl ako sa otec naklonil k vnukovi s úmyslom ovoňať ho, i to ako potom skrčil nos. Dlho nepočul jeho hlas. Bol to však on so všetkým pôvabom.

„Niekto sa nám tu posral, Cracco.“

„Otec…“

„Je rozkošný. Dúfam, že bude po mne. Ako chceš bojovať?“

„Bojovať?“

„Myslíš, že niekto nepochopil, prečo si sem prišiel sám? Práve teraz sa radia, koho za tebou vyšlú, aby ťa zabili. Je totiž aj iný spôsob, ako získať chlapcovu moc, síce so slabším výsledkom, ale je. Avšak, boja sa ťa. Aj po takom čase. Bohužiaľ, mágiu už nikdy nebudeš ovládať. Bol si príliš dlho v tele človeka.“

„Iný spôsob? Nepoznám iný spôsob.“

„Máš pravdu, nepoznáš ho. Ale keď príde čas, uvidíš ho aj sám. A pochopíš. Teraz to nie je dôležité. Pýtal som sa ťa, ako chceš bojovať.“

„Mám iba túto dýku…“

„A mágiu.“

„Nevravel, si, že ju už nedokážem ovládať?“

„Nemyslel som tvoju, synak. Ervinio jej má dosť.“

„Ervinio?“

„Môj vnuk. Musíš iba veriť. Potom cestu ľahko nájdeš. A pamätaj, že nie všetko zlo je viditeľné a naopak. Nezabudni nato…. Choď, máš spoločnosť. Urob čo musíš a zachráň chlapca.“

„Áno, otec. Urobím.“

A s tými slovami sa rozlúčili. Navždy.

 

* * * * *

 

Otočil sa. Na schodoch stál Ariuis s palcátom v ruke. Marek sa odhodlane postavil proti nemu a napriahol dýku pred seba. Musí veriť. Musí…

„Dostal si šancu, Cracco. Teraz ho zabijem sám.“

Protivník na nič nečakal a vyrazil do útoku. Trojboká hlavica švihla naprázdno a sila úderu porazila aj útočníka. Tvrdo narazil do kamennej steny. Marek to pohotovo využil. Zachytil karmínový plášť, prudko si ho pritiahol k sebe a podrazil mu nohy. Stratil však zbraň. Skočil po basilarde, ale Ariuis bol rýchlejší.

Roztrhal plášť a kopol ho do nohy. Palcát bol pripravený. Vo vzduchu však zmenil smer a tvrdý náraz dopadol na tabuľu hrobky. Zasiahol však iba kameň. Marek najprv nechápal, čo sa stalo, ale potom zbadal Ervinia. Premenil sa.

Otec ho nasledoval a čas sa zastavil. Z malého havrana vytryskla mágia a na nachovo oranžových vlnách dopadla na otcove krídla. Zaklínadlo prepojenia bolo úspešné. Potom už mohol Ariuis iba bezmocne sledovať blížiacu sa smrť. Do hrobky vkročili ďalší, na čele s Moriccom a s rinčaním zbraní. Krvácali.

Vonku sa bojovalo.

Mareka však už nikto nemohol zastaviť. Zachytil syna a spoločne vyleteli z hrobky. Najprv si myslel, že chlapec let nezvládne, ale mágia ho pohltila a pomohla mu. Pod nimi sa neľútostne bojovalo. Úkosom zazrel amberové plášte ako sa mihajú pomedzi ostatné Klany a rozosievajú smrť. Krv zdobila náhrobky vo veľkom. Nemohol im pomôcť, dôležitejší bol útek. Vypustil za sebou obrovskú sieť a tak spomalil tých, čo sa vydali za nimi.

Získali dostatok času. A ako leteli stále vyššie a vyššie, všetko zanechávali za sebou. Zvuky postupne utíchli. Posledné, čo si Cracco z toho večera pamätal, bol osamelý šedý vlk bežiaci za nimi.

 

* * * * *

 

Vlčica vyčerpane zastala. Z pleca jej stekala krv a farbila šedý kožuch do ružova. Nad horizontom vychádzalo slnko a niekde tam sa stratili aj tí, ktorých prenasledovala.

Musí ich nájsť. Ak sa jej to nepodarí, Nigrana bude zúriť a ona, Angela, vo svete ľudí nazývaná Anna, príde o hlavu. Nie len, že pri svite Mesiaca nereagovala na jeho volanie, ale umožnila nepriateľovi ujsť. A mesto tak získalo nového ochrancu.

Našla mláku z ktorej sa napila. Potom vyrazila na východ.

 

Marec – Apríl 2010, Košice

 

***

Ďalšie časti Textovej masakry si môžete pozrieť v kategórii Textová masakra.