Moje postrehy ku korektúre Nepriateľa štátu a ukážka (pred korektúrou/po korektúre).

Postrehy ku korektúre V tieni mafie 3.: Nepriateľ štátu, som zhrnul v nedávnom videu. To bolo na začiatku korektúry. :)

Pozrite si moje zhodnotenie vlastného textu a najčastejších úprav po jej skončení:

Prikladám dve ukážky – jedna je text pred korektúrou, druhá ten istý text po nej. Neuvádzam, ktorá je ktorá – napíšte mi svoj názor do komentárov. :)

Ukážka I.: 

Kláštor stál na zasneženej lúke uprostred divých lesov. Stredoveká veža aj múry sa strácali pod naviatou vrstvou zmrznutých kryštálov. Fúkal tu prudký víchor, ani okolitá hradba stromov ho nezastavila.

Stavba, napriek svojej starobylosti, nebola schátraná. Za komunizmu slúžila ako skladisko, no po revolúcii ju zrekonštruovali. Odvtedy žila – počas celého roka tu vládol síce nenápadný, no čulý ruch. Po úzkej lesnej ceste sem prichádzali návštevy, aké by v tunajšej divočine nikto nečakal. Vládne limuzíny, najdrahšie automobily veľkopodnikateľov, raz či dva razy do roka na priestranstve pred kláštorom dokonca pristála súkromná helikoptéra.

Kláštor bol cirkevným majetkom, no nepatril žiadnemu oficiálnemu mníšskemu rádu. Formálne to bolo len náboženské archívne stredisko. Väčšina vysokopostavených cirkevných predstaviteľov o ňom nemala ani potuchy. Našlo sa však aj zopár takých, čo stáli veľmi vysoko a pritom o kláštore, aj aktivitách jeho obyvateľov, dobre vedeli. Donedávna k nim patril dokonca jeden z arcibiskupov. V skrytosti ich podporovali, aj keď verejne by čosi také nikdy nepriznali. Len vďaka ich priazni mohol kláštor existovať ako hlavné sídlo organizácie známej iba úzkemu kruhu ľudí.

Ukážka 2.: 

Kláštor stál na zasneženej lúke hlboko v lese. Stredoveká veža aj múry sa strácali pod bielou prikrývkou. Fúkal prudký víchor, ani husté stromy ho nezastavili.

Budova, hoci si už odžila svoje, nebola schátraná. Kedysi slúžila ako skladisko, no po revolúcii ju zrekonštruovali. Odvtedy v nej bolo rušno počas celého roka. Po úzkej lesnej ceste sem prichádzali návštevy, ktoré by v týchto húštinách nik nečakal – vládne limuzíny, luxusné autá veľkopodnikateľov, raz či dva razy do roka na lúke pred kláštorom pristála súkromná helikoptéra.

Kláštor bol cirkevným majetkom, no nepatril žiadnemu oficiálnemu mníšskemu rádu. Formálne bol zaradený ako náboženské archívne stredisko. Väčšina vysokopostavených cirkevných hierarchov o ňom nemala ani potuchy. Našlo sa však aj zopár takých, čo stáli veľmi vysoko, a pritom o kláštore aj aktivitách jeho obyvateľov, dobre vedeli. Donedávna k nim patril dokonca jeden z arcibiskupov. Niektorí hodnostári skryto podporovali tajnú činnosť kláštora, no verejne by čosi také nikdy nepriznali. Len vďaka priazni ľudí z vysokého kléru mohol kláštor existovať ako hlavné sídlo organizácie známej iba úzkemu kruhu ľudí.