Táto poviedka naozaj stojí za prečítanie!

Moje hodnotenie poviedky:

***

Tomáš Gál: Prievozník

Museli zabrať traja, aby ho vytiahli až hore. Bol to poriadny chlap a keby dvoch v tej uličke nepodrezal, ťahali by ho teraz piati. Keď bol dostatočne vysoko, len kúsok od stropu, zaistili reťaz a jeden z nich začal nalievať pálenku. On sa na nich pozeral z tej výšky a ďakoval Bohu, že mu hákom rozrazili chrbát tak, že nemusel ani premýšľať, prečo si necíti nohy. Vedel, že takto to už nebude dlho trvať.

*

Deň predtým, ako Artur McKenzie odišiel do Havany, oznámil Lorette, že to bude jeho posledná služobná cesta. Spoločnosť i plantáže prepísal na Orena a ten mu vyplatil podiel. Dom s pozemkami tiež predá. Keď sa vráti, zotrvá nejaký čas u brata a potom odíde do Európy.

  Bez nej.

  Tušila, že má inú. Vždy mal iné, to nebolo prekvapenie – vedela takmer o všetkých a vedela, že po kraji má nejedného potomka. Inak to s ním nešlo. Ostatne, sama sa rovnakých pôžitkov nestránila. Okrem toho, že to bola jedna z ciest, ako všetkému čeliť a nezavrhnúť ho, od skorej mladosti potrebovala množstvá rozkoše, ktorú vyhľadávala plnokrvne a bez zábran.

  „Francúzska kurva, vyfajčila v New Orleans môjho muža. Dúfam, že si jej za to sólo aspoň priplatil.“ Už chápala, že tentokrát to nebola len cundra na plný nočný úväzok. A v tom krátkom okamihu, kým od neho odvrátila pohľad, sa vytratil celý jej predošlý svet.

  Niekoľko týždňov, počas ktorých bol v Havane, sa snažila prekonať prázdnu trýzeň a zaplniť miesto, ktoré v nej potrhal, no nevedela ako, ani čím. Jej dni boli plné hlbokej vyčerpávajúcej hystérie, ktorá privolávala spánok s  množstvom spomienok, divotvorných prízrakov, ozvien jeho hlasu a pocitov smútku i nádejí, že po prebudení bude všetko, ako predtým. Predtým, ako odišiel. Predtým všetkým.

  V tom čase už bola viac a viac presvedčená, že zúfalstvo ju premôže a ona to nevydrží, že už viac neunesie. Do jej beznádeje sa prirodzene začali vtesnávať myšlienky na samovraždu. Posledné dni, keď už veľmi hlboko cítila, že rozum ju nadobro opúšťa, celkom prestala veriť, že na tomto svete je niečo hodné ďalšej existencie. Bolesť sa začala driapať k bodu, za ktorým sa mohlo stať čokoľvek. Takto sa jej myseľ celé týždne potácala na samom okraji.

  Keď sa od zálivu začala hnať smršť, zamestnanci na statku sa už niekoľko dní chystali na zber bavlny. Ako každý rok, i teraz rodiny, pracujúce na poliach a plantážach, patriacich McKenziovcom, svoju budúcnosť spájali s tohotoročnou úrodou. Poniektorí ešte verili, že búrka statok a plantáže obíde. Tak ako v deväťstoštvrtom. Do Bayula Creek však dorazila ešte toho dňa pred polnocou, a okrem psov, mačiek a hydiny, či Arturových pštrosov, zo sebou odniesla aj nezozbieranú úrodu, dobytok z výbehov, strechu na novovybudovanej pradiarni a po okolí roztrúsila väčšinu poľnohospodárskych strojov, ktoré museli zvážať z polí ešte niekoľko nasledujúcich dní. A zakiaľ sa hnala krajom, Loretta ležala na hore v podkroví, na drevenej dlážke, nahá, zabalená len  v kusoch prestieradla. Jediné čo vnímala bola vôňa drevenej dlážky, zrazenej živice – to ju upokojovalo. Rovnako, ako sa za oknom obloha rozsvecovala a vzápätí vnárala do tmy, Lorette spomienky križovali myseľ pokojnými zábleskmi z minulosti.

  Už s ničím nezápasila.

  Keď krajinu oslepujúco ožiarili elektrické výboje a na moment bolo všetko vidieť ako cez deň a okolím o chvíľu zaduneli prvé hromy, Lorettu niečo nutkavo pudilo otvoriť okno dokorán a vpustiť to nesmierno do skromnej izby, do podkrovia, kam sa uchýlila po jeho odchode a hľadieť na celú šíru krajinu, žijúcu svojimi zvykmi, legendami, yankeeovskou nadradenosťou, krajinu plnú mangrovov, bažín a bavlníkových plantáží, ako sa o chvíľu začne zmietať v návaloch niečoho, čo je rovnako nebezpečné, ako dychberúce.

  A zakiaľ zvyšok obyvateľov ranču pozoroval ohromnú silu prírody s rešpektom a zväčšujúcimi sa obavami zároveň, ju akoby kúsok po kúsku príval nepredvídateľnej sily, ktorá sa na Bayula Creek zniesla, vymaňoval z bezduchého bdenia niekde na pomedzí. Každým nárazom vetra, kvapkou, ktorá ohlušujúco dopadla na strechu, každým rozsvietením oblohy, sa jej myseľ vracala späť labyrintom, v ktorom márne blúdila celé týždne. Bez ohľadu na to, koľko zahynulo kráv a koľko ton bavlny vyšlo na vnivoč, z Loretty Mckenziovej sa začalo vytrácať niečo, čo ju takmer dohnalo až k šialenstvu.

  Na tú noc sa spomínalo dlhé roky.  Okrem toho, že víchrica zničila celú vtedajšiu úrodu a obrala zberačov bavlny o zárobky, mnohí si ju spájali s koncom rodu McKenziovcov.

*

Artur McKenzie sa vrátil dva týždne po búrke. Prišiel v noci a Lorettu neprebudil zvuk prichádzajúceho povozu či hlasy z vonku, ale jeho tiché kroky dolu v hale. Takmer nedýchala, keď načúvala ako sa prechádza. Keď potom vyšiel po schodoch a ona začula, ako prešiel pomaly chodbou a vošiel do jednej z izieb – nevedela, či je v ich spálni alebo v hosťovskej izbe. Premýšľala, či ju bude hľadať. Nakoniec ju premohol  spánok.

  Ráno ho našla v izbe, v ktorej zvyčajne spával, keď si večer príliš vypil, alebo keď mala spoločnosť ona. V dome, ktorý kúpil aj z dedičstva po matke, nestrpel iných mužov. Slúžky a zberačky bavlny, to bolo niečo iné.

  Pomaly otvorila dvere a nazrela dnu. Líca jej horeli od toho všetkého čo prežila, čo vykonala a čo sa on bezozvyšku dozvie.

Váhala len chvíľu.

  Nemohla mu povedať, s kým bola, ktorý zo zberačov ju ukájal. Možno by sa len usmial. Lenže možnosť, že chlapa, ktorý jej to za tie dva týždne toľkokrát spravil, nechá zavesiť na mäsiarsky hák, až kým nevypustí dušu, bola hneď druhá v poradí. Bolo ťažké odhadnúť ho. Vedela, že neznáša černochov, tiež preto si jedného z nich vpustila pod sukne.

  „Lízal ma až dokonca, Artí. To by si nikdy nepovedal, že sa nechám od negra, čo? No a vidíš. Motyka vystrelila. A ešte aká!“

  „Zmizni Lo, tiež by si sa mala začať baliť a toho ružovočierneho chuja si pribaľ k ostatným.“

  „Nie, nie Artur len počkaj, to nebolo všetko. Potom mi ho tam strčil a začal ma kefovať hlava nehlava. Nevedela som sa toho horúceho fanfaróna nabažiť.“

  Keď na jeho toaletnom stolíku uvidela krabičku cigariet, jednu vzala a zapálila si. Radosť z toho, ako začala, ju napĺňala o to viac, že sa ešte len rozbiehala. V jednej ruke cigareta, druhá lietala vzduchom, ako z nej vychádzal príval slov. Teraz cítila, že sa dostala do tej správnej nálady i keď tušila, čo môže prísť, veľmi dobre to vedela. Bola vo švungu a nemohla inak. Pomáhalo jej to zachovať si v sebe niečo, čo bolo len jej. Pomáhalo jej to nezblázniť sa z toho, čo prežila a čo musí teraz spraviť.

  Medzitým Artur vybral zo skrine vysoké kožené čižmy a úhľadne ich položil k cestovnému kufru.

  „Len sa hraj s topánočkami, ale mal by si vedieť, ako mi to robil, môžeš sa niečo naučiť. A ver mi, šukal poriadne, nie ako ty a tvoj brat.“

  Ozvalo sa hlasné pfffff, ako jej z úst vyšiel hustý kúdol dymu.

  „A vraj miestni milovníci… Jáj už budem, už budem. Musím na chvíľu prestať. Čo ste preboha vy za chlapov? To si hovoríte vyššia spoločnosť? Neger, čo sa motá po statku, cepuje bavlnu, opičiak s topánkami od hovien, ma bol ako jediný schopný prášiť až do konca. Ty Artur a pozri, akého ho mal…! Hm, no jedna báseň.“

  Zahľadela sa do steny, jej pohľad však sledoval niečo, čo sama nevylovila zo spomienok, akoby to niekto spravil za ňu. Nepredstavila si svojho čokoládového spoločníka. Spomenula si na Fernalda, na ich hospodára, no nevedela prečo práve na neho, ale myšlienka v okamihu zmizla za rohom vedomia.

  „Hej Ártí, pozri, no otoč sa. Aha takýto ho mal. Bol celý čierny – ako briketa a na konci tá ružová jahôdka, no mňam.“ Tvárila sa zasnene, ale jedným okom ho sledovala. Vedela, že sa zdŕža len veľmi ťažko, poznala jeho horúcu hlavu a tušila, ako sa zapiera, aby jej nestrelil.

  „Čo ti budem hovoriť, skoro mi ju tým žilnáčom natrhol. No vydržala. A to nie je všetko. Keď to na neho prišlo, len som nastavila jazyk. Takto!“ Neobzrel sa, vedel, že vyplazila  jazyk. Predstavil si, ako mu ním vedela divoko oblizovať žaluď. To už ju ale zmáhal záchvat prudkého smiechu.

  Chvíľu sa chichúňala, držala sa za brucho a snažila sa nadýchnuť. Keď videla, že nič nevraví, len ďalej balí, trocha zvážnela. Z celého výstupu už začínala byť unavená. Podišla k malému toaletnému stolíku, sadla si na nízku stoličku a zahľadela sa do zrkadla, potom si zodvihla vlasy a začala ich spletať do uzla.

  Jej obnažená šija kedysi stačila na to, aby na vychádzke zoskočil z koňa a v nestráženej chvíli jej vyhrnul sukňu. Takéto predstavy však z hlavy vytesnila. Nemali tam žiadne miesto. Už nemáš dvadsať, tak sa spamätaj moja milá, myslela si neraz.

  Keď precitla zo zamyslenia, po prvý raz akosi naozaj pocítila, že tentoraz je všetko stratené. Azda k tomu prispelo aj to jeho nezvyčajné mlčanie. Žiadna scéna, žiadne facky, modriny či škrabance po tvári. To bol koniec.

  „No tak, Artur, čo sa serieš, nerob zo seba farára, tak mi niečo povedz. To mňa má po včerajšku bolieť huba.“ Hľadela na seba do zrkadla, v klbku nad hlavou si pridŕžala vlasy a cigareta sa jej v ústach  presúvala z hora nadol, ako sa jej v hlave rodili nové myšlienky. Trochu sa upokojila a všetko, čo vravela, už nebolo také naliehavé. Jej slová už nemierili na neho, lež niekam do prázdna, lenivo a neprítomne sa rozliehali izbou.

  „Skončili sme, Lo. Tak už si zavri zobák. Aj kurva musí vedieť, kedy je dosť.“

  „Nie, Artur. Ty si väčšia kurva, ako ja, len ti to nikdy nikto nepovedal.

To by si sa čudoval k čomu všetkému sú nedeľné posedenia pri poháriku brandy dobré.

„Dokonca som sa tam dozvedela, že si sa ujal  mladej Richardsonovej a chceš ju uviesť do spoločnosti. Stará Wittmanová otvorila zobák už po druhom poháriku.“

„No tak si jej mala za to piču vylízať Lo, veď Tebe je to fuk komu, hlavne aby bolo čo?“

  Naraz jej zbrunátnela šija aj líca, zvrtla sa na stoličke začala naňho vrieskať: „Ty zmrd, veď tá malá má šestnásť. Mňa si začal kefovať, až keď som mala dvadsaťštyri. Si chudák. Už len preboha choď za tou pehavou, sifilitickou žabožrútkou. Tá vie, že máš v meste šestnásťročnú lolitku? Že som nepovedala Fernaldovi, aby priniesol z mesta pre milosťpána kartón arzeniku, ešte sa ti hádam aj zíde.“

  V tom sa zarazila, stále hľadela do zrkadla, keď sa jej výrazom prehnala vlna strachu. Napadlo jej, že Fernalda nemala vôbec spomínať. Nechcela, aby sa dozvedel, že…  Nechcela Fernalda vystaviť takému nebezpečenstvu. Nemala však odkiaľ vedieť, že on o Fernaldovom poslaní už vie.

  Pred dvoma dňami poslala, Fernalda, mlčanlivého hospodára, chlapa, ktorý viedol celý statok v Bayula Creek a mal na starosti všetkých ľudí, aby sa v Tamfordville pre ňu poohliadol po nejakom menšom, skromnejšom dome. Medzitým sa však Artur vrátil a ona na Fernalda a jeho poslanie, za ktoré mu prihodila aj niečo naviac, celkom zabudla.

  „A drahý,“ snažila sa, aby jej hlas znel ako predtým, aby si nevšimol jej obavu. Zaškúlila jeho smerom, aby skontrolovala, čo robí. Stál, nehýbal sa, ruky mal strnulo zvesené pozdĺž tela. Hľadel von oknom, ani sa nepohol, napadlo jej, že už je zbalený a, že ju určite bude chcieť pred odchodom pobozkať. Potom odvrátila pohľad a prizrela sa na svoju tvár. Pomyslela si, ako za tie roky, nielen s ním, zostarla. Jej životná sila sa vytrácala, ako bezhlavo ukájala telesné túžby. Niečo jej vravelo, že musí zvoľniť, že život nie je len Bayula Creek, Louisiana, čakanie na zber bavlny, nedeľné posedenia či Artur a jeho predstavy o ich životoch.

  Už mu nechcela venovať pozornosť. Bol jej odporný. Vlastne celé tie roky sa choval ako tyranské hovädo. Nadržaný, smradľavý chuj, ktorého mater vedela o všetkých všetko a na tom si založila živnosť, ktorú zdedili jej synovia. Náhle ju prepadol pocit naplnenia a istoty, že keď odíde, jej život sa zvrtne úplne iným smerom. Možno začne maľovať. Možno…

  V tom si opäť predstavila tú Francúzku z LeVions, ako pri ňom kľačí, Artura nad ňou , a jeho penis sa rytmicky stráca a znova vynára z jej úst.

 „A počula som,“ pokračovala. „Že tá nosaňa má poriadne vyťahanú papuľu. Tak aby si nepotrebo–“

  No už nestihla dokončiť, lebo práve vtedy jej tresol s kovovou vychádzkovou palicou rovno po krku. Neozvalo sa prasknutie ani výkrik. Len s vytreštenými očami padla na zem. Jednou rukou si držala ranu, ktorá jej okamžite sfialovela. Pristúpil k nej a pohladkal ju po strapatých vlasoch. Napadlo mu, že jej rozmláti hlavu o podlahu. Teraz, keď už má kupca na dom, je to aj tak jedno. Niekoľko dosiek od krvi sa ľahko vyčistí. Potom si to rozmyslel a začal ju sústredene päsťami udierať do tváre.

  To, čím bol, celá jeho prítomnosť, sa teraz upriamila na jediný bod. Jeho sústredenosť bola niečím výnimočná. Loretta to vedela a vždy sa jej obávala. Ako precízne jej to dokázal urobiť, rovnako dôkladne ju mlátil. Často si povzdychla, no nie pred ním. Pretože by ju šetril a to by nezniesla. Múr nárekov v jej vnútri však zadržiaval niečo omnoho strašnejšie, ako príval zúfalstva. A smiala sa na neho aj teraz. Nesmiala sa z plného hrdla, ako pred chvíľou. I napriek tomu, že jej päsťami mlátil do hlavy, do prsníkov, smiala sa až do momentu,  kým jej do brucha nezaboril koleno. Potom padla a už sa nepohla. Máloktorý chlap by sa po takej nakladačke dokázal pohnúť. Krk už mala celkom opuchnutý. Bol ako špongia, ktorá v sebe nasala nebezpečné množstvo krvi. Tvár sa jej zmenila na čosi neforemné, dotrhané a nafúknuté. Chvíľu chrčala, no bol to len okamih.

*

  Zbaliť si veci, nič nezabudnúť a potom. Prosto vypadnúť. Všetko ostatné sa stalo nepodstatným, iba by ho to rozptyľovalo. Stál tam, skladal tielka, spodky, košele. Balil sa rýchlo, precízne, prakticky. Ako človek, ktorý väčšinu života trávi na cestách. Už bol skoro hotový. Jemu však balenie prichodilo nevydržateľne dlhé. Nevadilo mu, že tam leží. Len už chcel mať všetko za sebou. Urovnávanie prádla ho  upokojovalo. Až sa sám čudoval, aký nápor radosti v tú chvíľu pocítil. Bolo to také náhle. Neuveriteľný pokoj ach bože, taký pocit snáď ani nie je možný. Uvažoval v duchu. Cítil sa neuveriteľne dobre, ako nikdy v živote. Naplnený akýmsi dojmom neskutočna. Odrazu ním prechádzali prekrásne – elektrizujúce a hrejivé pocity, ako keď sa chce človeku na veľkú, nie nutkavo, ale príjemne. Vlnou eufórie sa mu zachvel podbrušok a zorné pole sa prudko zúžilo na malý bod. Cítil, akoby mu niekto oblieval rozhorúčenú hlavu chladnou vodou. V tom kufor pred sebou začal pomaly ustupovať, videl ho, ako cez ďalekohľad a stále sa vzďaľoval. Až nakoniec zmizol celkom.

  Nestihol sa ani začudovať. Zrútil sa na zem a z hlavy sa mu vyvalil prúd krvi. Najprv malý, tenký pramienok. Len pomaly tiekol, nestriekal. Potom sa zväčšil a vytekal rýchlejšie, ako jeho srdce divokejšie zabralo v snahe nahnať čo najviac krvi do rozmliaždenej hlavy, v ktorej dohasínal jeho svet. Krv už tiekla rýchlo a v pravidelných dávkach. Rana vyzerala ako prasknutá jaternica, z ktorej sa tlačila ružová slizká hmota. Kde tu vykukovali žilky, poprepletané v pomletom mäse. Ešte sa trepotali. To, čím premýšľal, vnímal a naplánoval svoj odchod do zámoria, teraz stekalo po jeho pestovaných bokombradách. Kto ich nenosil, nebol chlap. O tom bol presvedčený. Rovnako, ako o tom, že s Lo to rýchlo sfúkne a poobede už bude na lodi.

  Stekalo to aj po ružovom podstavci, na ktorom trónila matka Bohorodička v náručí so synom spasiteľom. Keby ho trafila podstavcom, bola by z toho hrča, dokazujúca jej vzdor. Ona to však vzala z iného konca. Zovrela podstavec a matka z Jezuliatkom v tvare kužeľa mu zozadu prenikla priamo do lebky.

*

  Okno bolo otvorené dokorán. Do izby prúdil čerstvý chladný vzduch, ktorý jej povieval okolo doráňanej tváre. Slnko sa už vyšplhalo na obzor a teraz jej niekoľko lúčov, ktoré presvitali pomedzi listy na strome, zohrievalo bosé nohy. Zadosťučinenie sa pomaly vytrácalo ako príval  orgazmu, ktorý si tu obaja tak často vychutnávali. Ona svoj vzdor dusila osem predlhých rokov.

  „Som kurva? Hajzeľ premúdralý.“ Oči sa jej prestali valiť z jamiek, no tvár mala stále skrútenú, zdeformovanú a slová, ktoré jej vychádzali cez dotrhané pery, neboli slovami, ale len zvukmi, ktoré vydávala viac bránica, než pohyb úst. Potácali sa na jazyku, ktorý na neho pred chvíľou vyplazovala a vypadávali z jej zakrvavených doráňaných úst.

  Zdvihla sa zo zeme a pomaly sa doplazila k posteli. Na vrch sa jej škriabať nechcelo. Na čo? Bolel ju krk, odrazu taký tučný a opuchnutý. Bola celá dobitá. V hlave jej niečo dunelo a niečo oveľa hlbšie pískalo. Na pravej strane kedysi štíhlej labutej šije, tesne pod uchom, sa pomaly zastavovala záplava zrazenej krvi.

  Bol to hnusný kopanec. Pomyslela si. Hovädo jedno skurvené. Radšej budem do smrti kurva, ako navoňavkovaný psychopat, čo na čas platí účty a ide sa posrať od úslužnosti pri výťahových dverách.

  Plazila sa k posteli a mrmlala, pričom jej z kútika úst stekali sliny a krv. Chcela, aby ju počul, nech už je kdekoľvek. Možno sa nachádza niekde nad ňou. Niekde mimo tela a  sleduje ju. Pravdepodobnejšie, ako to, že sa vznáša s anjelskými krídlami na chrbte nad ňou, bolo už len to, že jej úder prežil. Ak by aj predsa, čo bolo vzhľadom na kalnú červenú mláku, v ktorej ležal, nepravdepodobné, určite by ju nepočul.

  Nevedela o tom, no rozmliaždila mu zvukovod, stredné ucho a ústie do miechy, z ktorého teraz vytekala ružovočervená tekutina.

 *

„Slé-čná Me-ke-n-zió-vá!“

  V ušiach mala zaľahnuté a okrem toho tu bolo to pískanie a tupé dunenie v jej doráňanej hlave. Nevedela, kto to je, ani ako ďaleko je. Zvuk vnímala tlmene a ak tam aj naozaj niekto bol, hovoril akoby do suda. To, že hlas bol mužský, len tušila, mýlil ju ten umelý zvučný tón.

  Fernald alebo Oren? Táto myšlienka sa vynorila odniekiaľ z hlavy, ktorá ju bolela viac a viac – až jej bolo z toho zle od žalúdka.

  „Lorettáááá!“

  Mykla sánkou, popresúvala ju zo strany na stranu – chvíľami si myslela, že jej rozbitá čeľusť odpadne – no len jej trocha odoznel ten strašný piskot v ušiach.

  „Loretta, si doma“?

  „Fernald?“ Zašomrala potichu.

  Nie to nie je Fernald. Fernald je v tom zasratom meste a zháňa dom. Zavrela oči a zrazu ňou trhlo. Na moment jej napadlo, že už ho asi nikdy neuvidí.

  „Preboha… Oren? Čo ten tu robí?“ Nehýbala sa, len z pod fialovo modrých viečok civela na dvere. Z úst jej stále kvapkali na podlahu krvavé sliny.

  „Ló si doma? Počuješ?!“ Hlas znel vážnejšie a o niečo bližšie.

*

  Oren bol Arturov mladší nevlastný brat. A po novom i majoritný vlastník Bayula Cotton & Co. Každý mal iného otca. Ani jeden ho nepoznal. Matka im vyplnila aj túto trhlinu.

  „Hentá suka krivá.“ Neraz si Loretta pomyslela. „Tá stará, vyšinutá, podozrievavá suka. Nech sa smaží v kráľovstve Satana a zadrhne sa pri pokrme diablovom. Za stolom s najvyšším  neexistom.“ Takto si Loretta predstavovala starú pani McKenziovú v deň, keď do zeme spúšťali jej honosnú cédrovú rakvu. Celú obsypanú bielymi ružami. „Tie som si mohla dať do vázy, ty piča stará.“

  Zvyšok pohrebu sa preusmievala za maskou trúchliacej  neviestky. V ten večer si to nechala od Orena spraviť po prvý raz. Artur bol na mol opitý, tak sa dala bratovi, ktorý potreboval na žiaľ inú medicínu. Bol ešte mladý a matkinu stratu znášal ťažšie Artur. Lo bola odteraz jediná žena, za ktorou mohli prísť. Bola pri nich, aj keď matku spúšťali do zeme. Z jednej strany Arthur a z druhej Oren, ktorým trhalo srdce od žiaľu za matkou, ktorá ich previedla nástrahami ich doterajších životov a nikdy nezabudla byť poradným orgánom pri čomkoľvek, s čím si nevedeli rady.

  „Ló. Si domá?!“ Bol to Oren a stúpal po schodoch veľkého  južanského domu. Takého s bielou fasádou a stĺporadím, akých sú v tomto bohom milovanom kraji stovky. Domy, obkolesené bavlníkovými plantážami, bažinami a agátovými hájmi.

  Striehla na jeho kroky, no nič nepočula, mal mäkké vojenské čižmy z pravej kože. Takí, ako on, krepové nenosili. Takí, ako on, platili na čas účty a ak odchádzali z hotela po noci, plnej orgií, nikdy nezabudli venovať úsmev prvému, koho na chodbe stretli. Svižný krok, čistá myseľ, planúce srdce a presvedčivý úsmev uzurpátora. Preto ich mnohí milovali a  rovnaký počet sa ich bál. Vlk v koži baránka. Deti jedovatej škumpy. Arthur a Oren.

  Jeden z nich bol už minulosťou a ten druhý stúpal po schodoch k desivej prítomnosti. Na prsiach sa mu blýskala medaila zo španielsko-americkej vojny. Tých pár týždňov na Kube stačilo na oslňujúci úspech, vďaka ktorému sa zviezol aj Oren McKenzie. Mal len sedemnásť, no v správnej chvíli prejavil rozhodnosť. A tam, kde druhý cúvol, Oren nezaváhal.  Trestná misia je tiež súčasťou vojny. Zachoval sa, ako bolo treba. Viac jeho svedomie nepotrebovalo.

  Ranné slnko  pomaly mierilo na obzor. Veľkým oknom na priedomí už vnikali jeho lúče do domu a zalievali belasým zlatom schodisko, na ktorého vrchol Oren mieril. Musel prižmúriť oči. Bol to pekný, statný chlap, nemal ani dvadsaťpäť. Na lícach sa mu vynímali ostro strihané, starostlivo pestované bokombrady. Rovnaké mal aj jeho starší brat Arthur, len teraz zahustené mozgomiešnou tekutinou.

  Keď vyšiel po schodoch, zastal na dlhej chodbe, rozhliadol sa, no nič nepočul. V dome bolo ticho. „Kde do… čerta je?“ Opäť sa započúval. „Lorí, si domá?

  „Veď mal byť v Atlante. A neboli ani vlastní bratia.“ Pomyslela si, akoby to bolo ospravedlnenie. Hneď na to jej prebleslo hlavou, že on ju tu zabije. Otvorí dvere a umláti ma.

  Vedela, že v tom sa podobajú viac, než v čomkoľvek inom.

  Stál na samom vrchu a premýšľal. „Deväť hodín a také ticho? No kde si, prepelička?“

  Predstava, že je niekde v dome, leží v posteli, unavená a nahá pod prikrývkou, vyčerpaná možno po noci plnej vášnivého lúčenia. Táto predstava ho vzrušovala, pretože vedel, čoho je naozaj schopná. Vedel aj, čo sa tu posledné dni odohrávalo s jej kakaovým plantážnikom Cristobanom.

  Ľudia, ktorí sa každú nedeľu u nej schádzali, aby osviežili jej ospanlivé popoludnie, boli na Orenových výplatných listinách. Ak tam aj niekto nebol, vždy sa našlo niečo, nejaká správna páka, ktorá odomyká truhlicu tajomstiev.

  Arthur ho nezaujímal. Ani nepomyslel, že by mohol byť ešte doma. Vedel, že je mu jedno, čo s ňou spraví. Tak sa dohodli. To, ako veci prebehnú, bolo už na ňom. Keď sa po Arturovom príchode z Havany stretli a Oren mu povedal všetko, čo zistil,  dal mu brat voľnú ruku. Cristoban to mal už za sebou. Snažil sa skryť v poliach, no psy ho uštvali. Nakoniec stačil jeden výstrel z brokovnice. Rovno do tváre. Teraz bola na rade Lo.

  O takomto čase býval dom plný jej životného hemženia. Služobníctvo pracovalo dole v kuchyni, alebo za domom na statku opatrovalo zvieratá, zakiaľ ona chodila z izby do izby, ťahajúc za sebou mladú gazdinú, ktorá všetky jej plány zapisovala. Občas ju prepadla chuť pohrať sa s jej škárkou, ako to radostne nazývala. Vtedy spolu až do obeda nevychádzali zo spálne. Zvyčajne však len spriadala plány o najrôznejších zmenách v domácnosti, výmene nábytku, kobercov, rozširovaní záhrady a statku. Organizovala práce a najväčšmi sa vyžívala v usporadúvaní večierkov, banketov, vychádzok na koňoch, poľovačiek, večerných návštev kabaretu, či nedeľného predčítania v kruhu najbližších. To sa takmer vždy zmenilo na milostné hry, počas ktorých prijímala nových členov do klubu, ktorý sama založila. Názov vymyslela rovnako sama.  Tamfordvillský klub nedeľného pera. Podmienkou bolo absolvovať orgie, trvajúce do večerných hodín, čo sa samozrejme na pozvánkach neuvádzalo. Činnosť príprav však bola vždy jej najväčšou vášňou, teda okrem poctivého ukájania telesnej žiadostivosti.

  Čakala, že každú chvíľu vojde do izby. Predstavila si pozlátenú medailu na jeho hrudi, ako sa hompáľa, zakiaľ ju on doráža. Srdce jej búšilo tak prudko, že cítila, ako jej poskakuje v bruchu. Myslela, že sa jej to zdá, ale vypätie a tlak jej bubnoval v celom tele. V žalúdku mala ťažký balvan, okolo ktorého sa zvierali všetky vnútornosti. Hlava ju prestala poslúchať. Akoby jej domlátené útroby zovreli prsty strachu a nechceli pripustiť žiadnu racionálnu odpoveď na jej situáciu. Jej inteligencia podľahla nedostatku chladnokrvnosti. Stále sedela na zemi pri posteli a ochromene čakala, čo príde. Chcela to mať za sebou, čakanie bolo nekonečné. Nekonečne trýznivé. To je ten správny výraz. Čas niečo, čokoľvek rozumné urobiť pominul vo chvíli, keď Oren vošiel hlavnými dverami do veľkej haly ich georgiánskeho domu. Bola si istá aspoň týmto. Je neskoro na všetko. A to ju trochu upokojilo.

  „Lóó-ó?!!“ Ticho. Stál tam a rukou si poklepkával po stehne. Po lampasoch na uniforme. Tá druhá ostala v Puerto Escondído.

  Dvihol obočie a nechápavý pohľad dotvoril jeho takmer detskú začudovanosť.

  „To je ale ranné vtáča. Ranná štetka to je. Pí pí píp,“ vzápätí dodal sám pre seba. Spokojne sa usmial popod fúzy,  prižmúril oči a po vojensky sa zvrtol mieriac k zábradliu. N nahol sa ponad lakované madlo a zvolal do oválnej haly, nad ktorou visel veľký železný luster plný krištáľových sklíčok. „Je tu niektó?“

  Vedel, že mu nikto neodpovie. Dom bol prázdny. Tá roztopašná veverička buď ani doma nespala, alebo išla s Fernaldom. O to menej práce, pomyslel si a pobral sa preč.

*

Na chvíľu možno zadriemala, alebo sa pohybovala niekde na pomedzí. Občas sťažka otvorila oči. V hlave nemala žiadne myšlienky. Len ležala a snažila sa dýchať ten čerstvý voňavý vzduch. Keď sa prebudila tentoraz, popoludnie už bolo na ústupe. Izba nasiakla neskorým poobedným zlatom. Teraz ležala na posteli, oblečená v jednoduchej čipkovanej spodničke. Nespomínala si však, ako sa tam dostala. Pohľadom blúdila po plafóne. Pomaly zoraďovala myšlienky a rozpomínala sa na veci, ktoré sa stali pred tým, ako sa jej zatmelo. A ju od únavy premohol zvláštny liečivý spánok. Tak neobyčajne hlboký, že ju vymanil a preniesol niekam… Cítila sa zvláštne, nie ako vo sne, no veľmi podobne. I strach sa celkom vytratil a útroby jej už nezovierala neistota. Mala dojem, že jej prudko vyhŕkli slzy a že musí zadržať vzlyk obťažkaný nahromadenou bolesťou, ale nebolo v nej viac zúfalstva, o ktorom by mohol zvestovať. Okrem pokoja necítila vôbec nič.

  „Myslím, že je čas ísť.“

  Loretta vyskočila na posteli a v úľaku na chvíľu zapochybovala či tam naozaj niekto je. Mohla to byť len halucinácia – prelud uštvanej mysle. Potom sa však zvrtla, aby uzrela toho, komu patril ten nový hlas.

  Sedel za ňou v húpacom kresle.

 „Mali by ste ísť so mnou slečna, nemusíme sa ponáhľať.“

  V jeho hlase nebol náznak znepokojenia, ani náhlivosti. Rukou si nahmatala krk, ale obrovská pomliaždenina tam už nebola. Cítila, že sa na ňu pred tým pozeral, ale potom odvrátil zrak a zahľadel sa na Arturov toaletný stolík. V zrkadle ju videl celú.

  „Čo tu robíte, Fernald?“

  „Musíte už odtiaľto odísť, už tu nemôžete zostať slečna.“

  „Kam mám odísť? A kde je Artur? Vy ste s ním niečo spravili, kam ste ho odniesli?“

  „Nikam slečna, je tu.“

  „Čo to vravíte veď… predtým…“ Zamyslela sa, kedy pred čím, koľko času prešlo od jej poslednej spomienky. „Bol tu, ležal na zemi. Bolo ráno a ja som…“

  „Stále tam leží, slečna.“

  „Fernald čo… nerozumiem, ničomu nerozumiem. Kde tam? A kam mám ísť?“

  „Teraz už môžete ísť kamkoľvek.“

  „Čo to trepete Fernald, akože kamkoľvek? Mám utiecť na Tahiti? Alebo do Austrálie?

  „Myslím, že to by vám, nám, nepomohlo.“

  „Čo sa deje Fernald? Tak kam do pekla pôjdem? Fernald počúvate ma?!!“

  Sedel v kresle a počúval ju, no v hlave sa mu odohrávala ďalšia línia, druhé dejstvo. „Áno. Počúvam. Všetko pochopíte, neobávajte sa toho.“

  Zrazu stratila z dohľadu pôvodnú myšlienku a zahľadela sa na svoje bosé nohy. Vyzerali nežne, detsky a boli celkom biele. Jej vnútorný pohľad však sledoval niečo celkom odlišné. Akoby jej niekto odsekol spojivo myšlienok a ona nemohla reagovať. Potom sa zahľadela na neho. Po prvý raz, odkedy sa pred skoro štyrmi rokmi stretli, sa mu poriadne zadívala do tváre. Sledovala ju, sledovala jeho pohyby, ktorých bolo tak zúfalo málo, ale nebolo tam nič z toho, čo chcela uvidieť v jeho zjave. Až na ten pohľad, pohlcoval ju a ona sa topila. Nikdy mu nepozerala do očí. Často mu pozerala na oči, ale to nie je to isté. Teraz to už vie. Hlboké tmavé oči bránili pohľadu dovnútra.

  Chlap, ktorý viedol hospodárstvo v Bayula Creek, najímal sezónnych zberačov bavlny, postavil pradiareň, staral sa o dobytok, polia, zásoby, výplaty, robil koncoročnú bilanciu na statku a hlavne vybavoval pre Artura všetko, čo bolo treba a niekedy ešte viac, tento hanblivý (ako sa jej vždy zdalo), málovravný a jednoduchý muž vo svojom stručnom a priamom prejave, ktorý sa vždy zaujímal len o svoje povinnosti, sedel v kresle a trpezlivo, rozhodne a azda s pochopením, sledoval jej neschopnosť zachytiť čo i len kúsok z poletujúcich odleskov novej reality.

  Hľadí na ňu a ten pohľad je neuveriteľný. Už nie je zmätená, pretože konečne uzrela tú neskutočnú hĺbku. Dovolil jej to.

  Loretta sedí a všetko začína chápať. Ešte nedávno by sa s nehranou veselosťou zasmiala, keby jej ktokoľvek povedal, že ten, kto pred ňou sedí, rozhoduje o osudoch tisícok a možno miliónoch ľudí, lenže vtedy jej to nemal kto povedať. Nik to nemohol vedieť. Také poznanie človek nadobudne iba… Nie to nikto nemôže vedieť.

  Hľadia na seba a jej bytosť, to najhlavnejšie v nej, potichu vraví, aby mu dôverovala, on… on je výnimočný. Ale to je jeho ľudská vlastnosť. Rozhodný a priamočiary, ako jeho duša, ktorá sa zrkadlí v pohľade rozvážneho, vnímavého muža. Takýto muži o sebe nikdy nepochybujú. Stále na neho pozerá. Je to pravda, je výnimočný. Nemôže sa odtrhnúť od jeho tváre. Už sa ho nič nespytuje. Vie, že musí ísť s ním, už vie aj prečo.

 Potom sa sila jej skúmavosti začala vytrácať, až kým úplne opadala. Už ju nepotrebovala. Ticho a sťažka vzdychla, akoby vybitá z tej dlhej exkurzie po jeho svete. Hľadela na svoje takmer holé detské nohy. Biele nohy.

  Vstal z kresla, po niečo siahol do vrecka na kabáte, ale nakoniec ruku vytiahol. Pomaly pristúpil k Lorette, stále sedela na posteli. Mnohému ešte neporozumela, to najdôležitejšie však vedela. Veci nadobudli iný rozmer a on teraz určuje tempo.

  Stál nad ňou, nehľadel jej do očí, len vystrel ruku a na miesto, kam ju Artur s takou ohromnou silou udrel, jej priložil dlaň. Ona zodvihla zrak a po prvý raz videla, že sa usmieva. Jeho moc, jeho neha – celá jej šírka sa ukrývali za skoro nepostrehnuteľným úsmevom. Nebola to zhovievavosť ani starostlivosť. A nerobil to po prvý raz. Napriek tomu vzbudzoval dôveru, pochopenie a niečo podobné nádeji, len omnoho skutočnejšie. Bol to dar. Vedel o tom. V ľudskom svete by to bol nebezpečný dar.

  „Kto ste Fernald?“ spýtala sa, ale len potichučky, pretože – nakoniec to nebolo ani to najpodstatnejšie.

  Ruku mal stále na jej krku. Na chvíľu si predstavila, aké by to bolo, keby ju pohladil. „Poďte slečna, už musíme ísť. Ja vás chápem, to je všetko, na čom záleží. A myslím, že to viete tiež.“

  Naozaj to bolo všetko, na čom záležalo. Vždy záleží len na tom, aby ste v tej chvíli neboli sami.

  Dlaňou jej prešiel po líci až do záhlavia. Cítila končeky jeho prstov, nehu, s akou tam spočinuli. Palcom sa jej jemne dotkol ucha.

  „Poďme,“ povedal, akoby ju volal len niekam von, na vychádzku po okolí.

  Možno to bolo práve vtedy, keď Orenovi niečo nedalo a on vychádzajúc z domu opäť vybehol po schodoch. Tentokrát nekráčal. Bežal a srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Nevedel prečo, len chcel čo najrýchlejšie výjsť hore a zahnať tú nezmyselnú obavu.

  To už Loretta chápala úplne všetko. Fernald ju chytil za ruku a ona zrazu pocítila nesmiernu istotou, že niečo existuje aj za hranicou nádeje.

  Potom šli.

*

Keď Oren vošiel dnu, len strhol z postele prestieradlo a chvíľu sa snažil bratovi obviazať hlavu. Lorettu si nevšímal. Potom vzal Artura na ruky a položil ho na posteľ. Ešte presne nevedel, čo spraví, ani kam pôjde. Z domu vyšiel až po niekoľkých hodinách.

  Kde bol medzi tým, ako odišiel z Bayula Creek, sa v okolí povrávalo ešte niekoľko rokov, až kým fámy úplne zatienili skutočnosť. Niektorí vravia, že sa zbláznil a hľadal niekoho kto by ho previezol na druhý breh za bratom. A keď nikoho nenašiel, celý dotrhaný, šialený od zármutku, sa vrátil späť. V tej dobe už Arthur a Loretta ležali v miestnej márnici v Tamfordwille.

  Po dvoch dňoch sa Oren do domu vrátil. Už bol zamknutý a prázdny. Služobníctvo, ktoré bývalo v prístavku, si zháňalo v meste nových pánov. Vyšiel po schodoch a zamieril na miesto, kde oboch našiel.

  Keď vošiel dnu, všetko vyzeralo rovnako, iba tmavá škvrna na drevenej dlážke, ktorú sa niekto pokúšal vyčistiť, bola svedectvom o predošlých udalostiach. Krv nasiakla hlbšie do dreva a už tam zostala. Oren sa rozhliadol po neveľkej miestnosti s vtáčím vzorom na stenách. Skromné zariadenie, posteľ, kreslo, zrkadlo a pánske potreby na holenie, kolínska a nový ešte nepoužitý uterák z iniciálami. Potom si všimol Arturov zbalený kufor, stále tam ležal. Všetko v ňom bolo úhľadne poukladané a pripravené na odchod. Už nemal na čo spomínať, to robil celé predošlé dva dni, počas ktorých sa snažil nájsť pokoj a vôľu k životu, ktorý bol teraz tak veľmi odlišný a cudzí. Už nepripomínal nič ,čo poznal z minulosti. Akoby to ani nebol jeho život.

  Chvíľu si prezeral bratov kufor, keď ním prešiel  nevypovedateľný mier. Možno v ňom našiel to, čo hľadal, možno nie. Hľadel naň a myslel, že je to tým, ako precízne doň brat poukladal veci. Vzápätí sa pred ním vynorila spomienka na  zvyšky Arturovho mozgu, ktorý mu vytiekol cez ucho a dieru v zátylku. Spomenul si tiež na niečo mäkké a hnedé. Boli to ešte teplé exkrementy, ktoré sa Arturovi roztiekli pomedzi polovičky, keď zomieral. Stekali mu po stehnách až prestúpili cez jeho tenké, krémovobiele nohavice. Možno to bolo to najstrašnejšie na bratovej smrti, predstava, že neodišiel ako chlap. Orena z takej predstavy striaslo a jeho tvár sa náporom zhnusenia úplne zmenila. Potom zacvakol uzáver a zahrmel výstrel.

  V tej nekonečne dlhej chvíli, ktorá trvala len stotinu sekundy, uzrel veľa vecí. Medzi iným aj Lorettinu škárku. Nehovor jej kunda, ona je škárka. Často mu to prízvukovala.

  Dokonca sa stretol s Fernaldom, ktorého dovliekli do starej čističky, aby z neho dostali, prečo vybral v Tamfordvillskej banke z Arturovho účtu dvestotisíc dolárov. Dlho odolával mláteniu a nepomohlo ani trhanie nechtov či Arthurov kedysi tak obľúbený mäsiarsky hák. Oren vedel, že Fernald neprehovorí. Najprv nechápal prečo, jednoducho mu to akosi bolo vidieť na očiach. Z toho hlbokého pohľadu bol Oren celý nesvoj. Nebol zakalený bolesťou ani strachom a toho sa desil najviac.

  Pred tým, ako ho na Main Street premohli, rozpáral Fernald v bitke dvoch Orenových poskokov. Nakoniec museli na neho skočiť traja, aby ho zdolali. Potom mu na zemi vykĺbili ramená, aby s ním mali menej roboty. Takto ho ťahali až k čističke na okraji Tamfordvillu, kde mali bratia McKenziovci dostatok priestoru na prehováranie, sľubovanie, vyhrážky i ich uskutočňovanie. Miestni tušili, čo sa po nociach v tamojšej hale deje. Vedeli, že McKenziovci tam vyberajú dlhy, ktoré už nestrpeli odklad.

  Keď skončili, Fernaldova mŕtvola ostala na dlhej reťazi s hákom, ktorý mu zabodli od chrbta pod rebrá. Mysleli si, že

ak ho budú stále dookola vyťahovať a spúšťať, prehovorí. No hák mu preťal miechu a on už nič necítil. Chvíľu sa šklbal a snažil sa nadýchnuť, ale to bolo všetko. Niektorým chlapom prišlo zle od žalúdka a museli vyjsť na vzduch. Vtedy Oren medzi prvými pochopil, že s Fernaldom to bude na dlhé lakte. Chlapom, ktorí boli najsmelší a už riadne potužení kukuričnou pálenku, sľúbil štedrú odmenu, ak z Fernalda dostanú, kam peniaze ukryl.

  Ráno pred tým Fernald po prvý raz vybral z účtu peniaze bez pánovho vedomia. Využil svoje postavenie správcu hospodárstva a Arturovej pravej ruky, ktorej náležali mnohé výhody, o ktorých vedel len úzky okruh zasvätených. Fernald bol okrem hospodára aj akýmsi Arturovým tajomníkom a financmajstrom,  riadiacim mnohé finančné toky. Mal tak absolútny prehľad o tom, koľko peňazí spoločnosť zarobila. Tie potom ukladal na viacero účtov, ku ktorým mal podpisové právo. Počnúc kúpou poľnohospodárskych strojov, končiac výplatami pre sudcov, prokurátorov, regionálnych politikov či samotného guvernéra, takto nakladal s finančnými prostriedkami podľa pánovej potreby a inštrukcií. Nikdy Artura neobral ani o cent a jeho pán o tom dobre vedel. Nebolo dôvodu tohto mlčanlivého  seriózneho muža, vykonávateľa, podozrievať. Ani teraz sa nikto na nič nespytoval, nikto z banky nevidel vo výbere vyššej hotovosti nič neobvyklé. Žiadosť o uvoľnenie dvestotisíc dolárov z Arturovho fondu MU (išlo o mimoriadne udalosti, čo však riaditeľ banky nevedel, i keď si touto záhadnou skratkou neraz lámal hlavu) bola o niekoľko minút schválená a doklad na podpis predložil Fernaldovi osobne riaditeľ miestnej pobočky Barclays & Brothers, pán Milliband. Niekoľko hodín na to bol o výbere informovaný aj Oren, ktorý bol vždy poistkou, ak by financmajster prekročil svoje kompetencie. Fernald o tom  vedel. Preto jednal najrýchlejšie, ako sa len dalo. Vedel, že ak ho chytia, nebude mať takmer žiadnu šancu. Ostatné by už bola len rutina.

*

Mučili ho ešte niekoľko hodín, kým nad ránom nezomrel. To, že peniaze, ktoré vybral z Arturovho účtu, použil na kúpu domu pre Lorettu Mckenziovú, však z neho nedostali.

  Keď ho teraz Oren zbadal, sedel Fernald v húpacom kresle. Sedel a hľadel naňho. Nikdy pred tým Oren taký pohľad nevidel.  Nebol to pohľad z tohto sveta. Vtedy Fernald siahol do vrecka. Oren mu hľadel na ruku, ktorá bola ako pred tým… než mu chlapi vykĺbili ramená.

  „Kto si Fernald?“

  Orenovi vtedy napadla neuveriteľná, zvláštna vec. Všetko bolo také živé, stáli oproti sebe a on videl celkom zreteľne, že Fernald už-už niečo vytiahne z vrecka, no i tak mu to všetko pripomínalo sen. Zrazu mu napadala myšlienka, ani nevedel ako, jednoducho sa objavila – bolo to vlastne len slovo, ktorým chcel všetko vyjadriť, také akých existujú v ľudskom svete státisíce. No nevyslovil ho nahlas.

  Ani Oren neuzrel a nepochopil všetko naraz. Akosi tušil, že Fernald mu povie, že má na všetko čas a tak sa ničím neznepokojoval.

  Potom Fernald dvihol zrak a zahľadel sa Orenovi až na samé dno. Keď Oren nazrel do Fernaldovej dlane, zadalo sa mu, že v nej vidí dve zlaté mince.

  „Ty si…“

  „Poďte, musíme už ísť.“

  Potom šli.

*

Na Bratov Mckenziovcov spomínali obyvatelia ešte mnoho rokov. Spomínali tiež na Lorettu, i keď ona stála len niekde medzi nimi a zároveň medzi niečím, čo je ťažké nielen opísať, ale i pozrieť sa tomu do očí. Príbehy o tom, že búrka čo sa prehnala v roku 1907 Louisianou, zasiahla Bayula Creek a priniesla so sebou niečo znepokojujúce, sa časom rozrástli natoľko, až  ľudia celkom uverili tomu, že to ona si vzala životy oboch bratov a priniesla tak záhubu rodu. Mnohí si po ich smrti vydýchli, ich odchod zachránil nejedného nešťastníka, ktorý takto dostali ďalšiu šancu. Niektorí ju využili, niektorí ju však premárnili inak, možno oveľa hlúpejšie, ako tým, že si urobili dlh u McKenziovcov, keď sa upísali niečím, čo sa nedalo splatiť. Veci, ktorými sa ľudia upisujú iba v najbeznádejnejších situáciách. Ľudia, ktorí premárnili svoje životy a posledný raz chceli uveriť. Zblúdilé duše patrili medzi klientov tohto rodu, mnoho rokov pred tým, ako Artur a Oren uzreli Bohom milovanú južanskú zem.

*

Nie, nie je pravda, že pred smrťou sa Vám premietne  doterajší život a vy sa naň pozeráte – akoby z výšky a z inej perspektív. Je to však podobné. Niečo, ako keď si človek uvedomuje sám seba vo sne. A potom to naraz príde a všetko zo svojej minulosti uzrie neskreslene a tak ako, to bolo naozaj.

  Nie je to však celá pravda.

  Smrť nie je výsledkom vášho života. Ani jeho hodnotením.  Smrť je stav. Ako srdcový záchvat. Zvládnuť tento stav nám pomáha milosť fatamorgány, ktorá je vždy bez rozdielu krásna. Chlácholivý závoj, ktorý nevyberá, nesúdi ani nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Zahalil rovnako Lorettu, ako mužov, ktorých osudy sa preplietli s tým jej. Nakoniec je možno práve táto prostá halucinácia, ktorá zmierňuje to strašné, čo existuje, v okamihu odchodu, tou skutočnou spravodlivosťou, v ktorú chce človek veriť.

***

Ďalšie časti Textovej masakry si môžete pozrieť v sekcii Textová masakra.