Aj také reakcie som zaznamenal na svoju novinársku a literárnu prácu týkajúcu sa obdobia prvého Slovenského štátu. Už netreba počúvať o Hlinkových gardách, arizácii, deportáciách, vraždení… Už sme sa toho napočúvali dosť. Veď komunisti o tom hovorili stále. Asi aj ja budem komunista, keď považujem za dôležité písať o tom. Alebo musím byť Žid. Alebo oboje.

Na jednej strane chápem. Nie vždy je človek v rozpoložení aby konfrontáciu so svojim vlastným, či spoločenským tieňom zvládal. Nikto nie je povinný konfrontovať sa s nim. Existuje istá morálna povinnosť, ale na tú sa väčšina aj tak zvysoka vykašle. Ľudia majú svojich starostí dosť, rozumiem.

Je tu však aj iný aspekt – človek alebo spoločnosť odmietajúci konfrontáciu so svojim tieňom mu neustále, znova a znova podlieha. Dnešné dianie na Slovensku je toho príkladom. Nespracovaný tieň vždy číha na príležitosť, kedy by mohol precitnúť a znova si užiť trochu tej krvi. Ak sú dokonca blízko pri sebe nespracované tiene dva, je len otázkou času, kedy ich kreténi na oboch stranách svojimi vzájomnými výpadmi rozrezonujú tak, že do svojho nenávistného výbuchu strhnú opäť celé národy.

Na rozdiel od Slovenska na západe silnie skôr názor, že dej holokaustu naša civilizácia ešte ani nezačala chápať a preto je nevyhnutné venovať mu nie menej, ale oveľa viac pozornosti než doteraz. Tvrdiť, že za týmito snahami stoja samotní Židia, snažiaci sa zo svojej bolestnej histórie vytĺcť politický alebo iný kapitál, znamená prejavovať vlastnú idiociu. Iste, ani takúto motiváciu u niektorých Židov nemožno vylúčiť, samotná podstata dôležitosti skúmania holokaustu je však oveľa širšia.

„Neboli by ste radšej, keby som bol schopný dokázať, že všetci páchatelia boli blázni?“ pýta sa veľký historik holokaustu Raul Hilberg. Lenže práve toto dokázať nemôže. Pravda, ktorú odhaľuje, neprináša úľavu: „Boli to vzdelaní ľudia svojej doby. To je podstata veci, kedykoľvek premýšľame o zmysle západnej civilizácie po Osvienčime. Náš vývoj predbehol naše chápanie. Už si nemôžeme nahovárať, že plne rozumieme fungovaniu našich sociálnych inštitúcií, byrokratických štruktúr, či technológie.“

A svetoznámy sociológ Zygmunt Bauman túto myšlienku rozvádza: „To je určite zlá novina pre filozofov, sociológov, teológov a všetkých ostatných vzdelaných ľudí, ktorí majú v popise práce chápať a vysvetľovať. Z Hilbergových záverov vyplýva, že si ju nerobia dobre; nevedia vysvetliť, čo sa stalo a prečo, a nevedia nám pomôcť tomu porozumieť. (…) To, čo je pre nás ťažké pochopiť, nie je holokaust so všetkou svojou hrôzou. Skutočnosť holokaustu učinila našu západnú civilizáciu takmer nepochopiteľnú. Ak má Hilberg pravdu a naše najdôležitejšie sociálne inštitúcie unikajú nášmu rozumovému i praktickému uchopeniu, potom by si mali robiť starosti nielen profesionálni akademici.“

Hlbší pohľad do útrob mechanizmu holokaustu naozaj odhaľuje, že nič nie je také jasné ako sa zdá. Napríklad Guido Knopp píše: „…dlho pestovaná predstava, že vo vražednej mašinérii vyhladzovacích táborov a v pohotovostných oddieloch vynikali hlavne sadisti, kriminálnici, radikálni antisemiti alebo podobná spodina spoločnosti, i podvedomá nádej, že „normálni muži“ by predsa neboli schopní sami vraždiť nevinné ženy a deti alebo súhlasiť s vraždením, sa ukázala byť ilúziou.“

Podľa posledných odhadov bolo z príslušníkov oddielov SS najviac 10 percent patologických jedincov, u akých by sa dalo podobné jednanie predpokladať, všetci ostatní boli tzv. „normálni ľudia“.

Pozrime sa aj do vlastných radov. Ako je napríklad možné, že zoznam povedzme ružomberských arizátorov sa nápadne prekrýva so zoznamom členov Ružomberského katolíckeho kruhu? Takéto prieniky nie sú na Slovensku žiadnou výnimkou, skôr pravidlom. Prečo sa štruktúry utvárajúce duchovné jadro a korene našej národnej komunity zmenili na štruktúry napomáhajúce zlu? Alebo sa nezmenili, len prirodzene vplynuli do svojej temnej úlohy? Je teda naše kresťanské duchovné jadro, definujúce po celé generácie podstatu našej spoločnosti, vo svojom princípe zlom? Sú naše najvyššie hodnoty latentné nástroje zla?

Aj to naznačuje, že aj keď sme mechanizmu holokaustu zatiaľ vôbec neporozumeli, pravda o ňom bude zrejme oveľa bolestnejšia, než sme predpokladali. Konfrontácia s ňou samozrejme nie je príjemná ani ľahká. Aj preto sa darí rôznym popieračom a dezinterpretátorom holokaustu typu Roberta Faurissona, Paula Rassiniera, Richarda Verralla, Davida Dukea, Williama McCaldena, Ernsta Zundela, Davida Irvinga, prípadne ich slovenským duchovným bratom, akým je napríklad František Vnuk. Na určitej úrovni vedomia by sme boli radšej, keby popierači mali pravdu. Nahráva to donkichotskej stránke nášho ja, ako upozornila už Deborah Lipstadtová. V každom, vrátane tých, čo holokaust prežili, je niečo, čo mu nemôže uveriť. To je najvyšší triumf popieračov. Majú jediné racionálne vysvetlenie toho, čo napriek rozsiahlemu skúmaniu zostáva v podstate iracionálne: nemohlo sa to stať.

Ti, ktorí hovoria, nech už „Židov necháme tak“, sa dostali pod vplyv takýchto snáh usilujúcich o zaradenie predstáv o holokauste do spoločensky uzmierujúcich a ukľudňujúcich podôb.

V skutočnosti je ale celkom jedno, koľko sa toho o Židoch a holokauste kto napočúval. Stačí sa rozhliadnuť po súčasných slovenských reáliách a človek rýchlo pochopí, že naša spoločnosť sa konfrontácii, či dokonca spracovaniu tejto trhliny v jej kontinuite ešte ani len nepriblížila a v prípade vhodných podmienok je ochotná šialenstvo tohto druhu bez zaváhania zopakovať. Pokým u nej k vnútornému spracovaniu tejto traumy nedôjde, bude sa stále točiť v kruhu, vo voľbách vyjadrovať vysokú podporu ľuďom a stranám blízkym ľudáctvu (alebo komunizmu), vyvolávajúcim nenávisť voči minoritným skupinám, menšinám atď.

V tejto situácii považujem za absolútne zlyhanie a hanbu slovenskej historiografickej obce, že ani dvadsať rokov po revolúcii nedokáže vyprodukovať kvalitné, vyčerpávajúce, čo najviac objektívne životopisy Hlinku, Tuku, Tisa, Macha a ďalších tzv. kontroverzných osobností tohto historického obdobia. Neviem si predstaviť konšteláciu, v ktorej by takáto práca historikov bola potrebnejšia než u nás, v spoločnosti, ktorá takéto práce potrebuje doslova ako soľ, aby jej pomohli vymaniť sa zo závozu v akom uviazla.

Naši akademickí historici, ktorí takému niečomu môžu venovať svoj oficiálny pracovný čas aj energiu, však nie sú schopní vyprodukovať jediný kvalitný životopis Hlinku za celé desiatky rokov. Namiesto nich u nás píšu a vydávajú životopisy Hlinku, či Macha metalurgovia ako František Vnuk a jemu podobní. Je však zbytočné hnevať sa na Vnuka, Ďuricu, Rydla a ďalších, aj keď s ich názormi a postupmi môžeme zásadne nesúhlasiť a niektorých z nich môžeme považovať za morálny odpad. Majú právo ich vyjadriť. (Skutočnosť, že napríklad taký Vnuk by za svoje verejne publikované názory ohľadom holokaustu už v susednom Rakúsku zrejme sedel je druhá vec.) To, že u nás, v tomto ohľade, celkom zlyhala úloha oficiálnej akademickej obce historikov je oveľa vážnejší problém. Dokonca problém zásadný, vytvárajúci priestor pre čoraz odvážnejšie dezinterpretácie našej histórie, ktoré, pri absencii serióznych materiálov, budú postupom času čoraz viac prijímané ako jej solídne, valídne výklady.

Je tragédiou, že u nás neexistuje žiadny Ian Kershaw, ktorého fenomenálny životopis Hitlera zobral vietor z plachiet tisíckam skrytých neonacistov a ktorý sa dnes vo svete považuje za základ akejkoľvek vážnej diskusie o tejto osobnosti. Sem, na toto zlyhanie, by malo smerovať naše rozčarovanie. Domnievam sa, že nejde o neschopnosť. Máme mnoho skvelých historikov zaoberajúcich sa týmto historickým obdobím – Kamenec,  Kováč,  čiastočne Holec a veľa ďalších. Nenapadá mi nič iné, než to, že vo veci bude skôr typická slovenská zbabelosť a predposranosť z otvárania citlivých historických tém. Nakoniec, nemalá časť historikov oddane pôsobiacich aj pred rokom 1989 stratila morálne aj profesionálne právo vyjadrovať sa k čomukoľvek z našej histórie. Nádej spočíva asi len v mladej, nastupujúcej generácii historikov.

Aj súčasné dianie na juhu Slovenska je len prirodzeným vyústením, či skôr sprievodným javom našej doterajšej neschopnosti konfrontovať a vyrovnať sa s minulosťou. Preto tých, čo hovoria, že sa už o Židoch napočúvali dosť, považujem, s prepáčením, za blbcov.

Na záver ešte jedna spojitosť, kolosálny tieň, ktorý konanie našich predkov neustále vrhá do našej každodennosti. Veľa ľudí dnes hovorí, že ústredným problémom slovenskej spoločnosti, od ktorého sa odvíjajú jej sekundárne sociálne, politické, kultúrne a hospodárske problémy, je nedostatok inteligencie. Nuž, pravda nie je taká, že by sme svoju inteligenciu nemali (aj keď bola zdecimovaná maďarizáciou). Pravda je taká, že sme si svoju inteligenciu nechali dobrovoľne vyhladiť, dokonca sme za to platili. (Argumenty o nevyhnutnosti obetovania Židov na nátlak nacistického Nemecka prenechajme psychotikom, ktorí sú schopní vyslovovať ich s vážnou tvárou.) Holokaust a tragédiu slovenských Židov nemožno chápať oddelene od ďalšieho vývoja nášho štátu. V židovskej menšine, ktorú sme cieľavedome vykántrili, odvrhli ako čosi nechcené, sme si zlikvidovali nemalú časť vlastnej intelektuálnej a vzdelanostnej elity. Azda je aspoň náznak spravodlivosti v tom, že za to platíme každým dňom, čo sa musíme stretať s dnešnými slovenskými reáliami. A bude to tak aj ďalšie desaťročia, pretože inteligencia a jej vplyv na spoločnosť nevzniká zo dňa na deň, ale dozrieva celé generácie.