Siedma nepublikovaná pasáž je z druhej polovice knihy. Popisuje jeden z Michalových postrehov pri rozhovoroch s jeho mentorom Petrom Štarchom.

Pri rozhovoroch so Štarchom si všimol aj ďalšiu vec, a tá naháňala hrôzu. Keď sa hovorilo o dianí v meste, tak stačilo, aby povedal, ako niečo dopadne, akým smerom sa situácia vyvinie, a ono to tak naozaj dopadlo. Bez ohľadu na to, aké nepravdepodobné to pripadalo ostatným.

Inokedy sa zas niečo zdalo isté, nevyhnutné, no Štarch povedal, že sa to nestane a ono sa naozaj nestalo. Až v takýchto chvíľach Michal pocítil, čo je to skutočná moc. Mal z toho zimomriavky. Zďaleka nie všetko totiž vyplývalo zo Štarchovych priamych zásahov. Aspoň nie z tých prirodzených. Štarch akoby vedel veci dopredu, skôr než sa naozaj stali. Michalovi sa v niektorých chvíľach zdalo, že ani nie je človek, nie to, čo sa bežne označuje ako človek. Bol anomália v systéme, niekto, kto dokázal prekonať mieru pravdepodobnosti a realitu si prispôsobil podľa vlastnej vôle. Keď niečo prikázal, ostatní to splnili. Ak si niekto myslel, že iba zo strachu alebo prospechárstva, tak vôbec nepochopil, o čo išlo. Michal to videl jasne – skutoční bossovia, tí najväčší, neboli obyčajní smrteľníci. Keď si niečo priali, keď vyjadrili svoj zámer, veci sa začali diať v súlade s týmto zámerom a ľudia, čo ich vykonávali, boli len nástrojmi akýchsi iných, vyšších síl. Preto všetci bezmyšlienkovite počúvali Štarcha, aj keď na to nemali žiadny vonkajší dôvod.

Michal by sa ešte pred pár mesiacmi vysmial každému, kto by ho presviedčal o niečom takom. Teraz to videl inak. Len pred pár týždňami sedeli so Štarchom a chlapcami v ich obľúbenom podniku. Chlapci sa tešili na nový nočný klub s diskotékou, ktorý dokončoval akýsi podnikateľ na okraji mesta. Zrenovoval starú budovu skladu, všetko prerobil, čakalo sa už len na slávnostné otvorenie.

„Netešte sa, ten podnik neotvoria. Poznám majiteľa, je to slaboch. Takí priťahujú smolu, nič sa im nepodarí,“ povedal vtedy Štarch. Zacítili akési mrazenie, možno to bolo niečo v jeho hlase alebo v pohľade, akým sa pri tom díval. Nastala jedna z tých chvíľ, kedy sa zdal väčší, mohutnejší a plnší sily, než v skutočnosti bol.

O dva dni udrel počas búrky do budovy klubu blesk tak nešťastne, že vznikol požiar. Všetko zhorelo do tla. Podnikateľ zmizol, našli ho až o dva mesiace – obeseného v lesoch pri Šútove. Vraj spáchal samovraždu, lebo mu poisťovňa odmietala preplatiť niekoľkomiliónovú škodu.

A takých prípadov sa prihodilo viac. Michal nemohol veriť na náhodu, keď počul istotu v jeho hlase. Premýšľal jedine nad tým, či Štarch vlastne tiež nie je zlyhaním. Dokázal síce prelomiť hranice toho, čo stádo považuje za reálne, narábal so skutočnosťou tak, ako iný narábajú len so svojimi predstavami, no napriek tomu sa nechal začleniť naspäť do systému. Čo iné, než výhra systému, šedej priemernosti davu nad Štarchom, bolo to, že túto svoju moc využíval len na rozširovanie svojho impéria, vplyvu, luxusu, násobenie pôžitkov a mechanické, žiadnou skutočnou potrebou neopodstatnené zväčšovanie svojho majetku? Michal si myslel, veril, že musí existovať aj nejaký ušľachtilejší spôsob naloženia s mocou, než tento. Chcel ten ušľachtilejší spôsob objaviť. Niekedy mal pocit, že nič iné, vôbec nič iné, ho už nezaujíma.