Poviedka Záchvev je z roku 2007. Vznikla na návrh Petra Macsovszkého.

Ten je zároveň autorom postavy Gaburina, ktorú vytvoril krátko po našom stretnutí a obsadil v jednej kapitole Klebetrománu. Keďže sa dodnes nemôžem zbaviť dojmu, že medzi mnou a touto postavou existuje akási podobnosť (nie v tom, že ide o zázračné dieťa), požičal som si ju do svojej poviedky Záchvev. :)

Poviedka bola napísaná ako moje podanie love-story a mala sa objaviť v akejsi poviedkovej zbierke. Ale keďže je to svojim spôsobom opäť horor, nebola vybratá ako vyhovujúca. :) Neskôr bola publikovaná v literárnej revue RAK.

Možno vás zaujme, že rovnaký príbeh som spracoval (diametrálne odlišným spôsobom), aj v románe V tieni mafie.

 

***

Gaburin bol zázračné dieťa. Natoľko zázračné, že veľmi skoro pochopil, že skutočne zázračné dieťa sa v prvom rade postará o to, aby si jeho zázračnosť nikto nevšimol.

Celkom sa mu to darilo. Bez zbytočného upozorňovania na seba ukončil základnú školu v triede s najhoršou povesťou, gymnáziu sa vyhol širokým oblúkom a po zmaturovaní na textilnej priemyslovke nenápadne nastúpil na jednu zo slovenských univerzít študovať učiteľský odbor filozofia-história.

Mal pri tom dostatok času venovať sa svojim záľubám.

Väčšinou sledoval štruktúry. Nadchýnali ho obrazce v jeho okolí. Mapoval a objavoval ich geometrickú bizarnosť. Porovnával ich so štruktúrami duševných svetov. Hľadal a nachádzal medzi nimi fascinujúce súvislosti. Zaujímal sa však aj o iné veci.

Vzrušovali ho matematické vzorce neskorého Milneho, podivné atraktory a ich väzby s archetypmi Jungovej analytickej psychológie, možnosti preskupovania Whiteheadovych nexov a iné praktické záležitosti. Mal iba jednu chybičku. Bol celkom farboslepý.

*

Na univerzitnom internáte sa mu so spolubývajúcimi darilo vychádzať obstojne; pohyboval sa medzi tieňmi.

Jedného dňa sa zoznámil s maliarkou. Obal na plátna sa jej rozpadol práve pred jeho dverami. Potrebovala lepiacu pásku a pýtať si ju bez predstavenia by bolo neslušné. Tak sa predstavila.

Alena, ale všetci ju volajú Lena.

Keď mu na ňu prvý krát padol zrak, zažil pocit, aký nepoznal od chvíle, keď ako malé dieťa uvidel pravouhlý trojuholník. Všetko zapadlo na svoje miesto. Bola čistou geometriou zhmotnenou vo fyzickom svete. Nikdy nič podobné nevidel. Skúmal tváre tých, čo prechádzali po chodbe, no zdalo sa, že nevnímajú zázrak stojaci pred jeho dverami. Lepiacu pásku nemal.

Opýtala sa ho, či by jej nepomohol vyniesť plátna o dve poschodia vyššie.

Odpovedal jej, že nie.

Usmiala sa a rozdelila ich zavretím dvier.

*

Najbližších štyridsaťosem hodín venoval analýze.

Sníval o nej.

Navodzovať si sny ohľadom problému, ktorý ho zaujal, nepovažoval za nič mimoriadne. Takto získané riešenia neraz prekypovali nevídanou invenciou.

Dospel k nasledujúcim záverom:

  1. Nebolo to jej krásou. Bola pekná, no videl už aj fyzicky krajšie dievčatá a tie neboli geometriou. Boli z mäsa a kostí, neboli žijúcou styčnou plochou medzi kakofóniou chaosu hmotného sveta a božskou hudbou sfér dokonalého abstraktna.
  2. Je ňou iracionálne a paranormálne priťahovaný. Vo svojej farbosleposti síce nepozná rozdiel medzi čierno-bielym a farebným, no odvodil si, že Lenu vo vzťahu k ostatným vníma asi ako farebnú postavu v čierno-bielom filme.
  3. Ak si teda chce udržať náznak jej priazne, mal by postupovať podľa spoločensky zaužívaných pravidiel.

S týmto odhodlaním analýzu ukončil.

*

Na druhý deň sa stretli pri vchode do internátu. Podržal jej dvere aby mohla prejsť. Usmiala sa na neho.

Svoje telo i spôsob chôdze, pripomínajúce gestiku Maxa Schrecka v jeho životnej úlohe, nútil k ladnejším pohybom. Už po troch mesiacoch tvrdého tréningu bol schopný prvého rozhovoru s ňou.

Nedopadlo to zle.

Súhlasila s jeho názorom. Tému zvolil s najväčšou starostlivosťou.

„Dnes nie je veľmi pekné počasie,“ skonštatoval v spŕške novembrového dažďa so snehom v poryvoch chladného vetra.

Súhlasila.

*

Úspech ho povzbudil. Hneď pri druhom rozhovore vedel, že vyhral. Rozprával jej o VECIACH. Venoval jej naozaj značnú časť svojej pozornosti. Dozvedala sa VECI o sebe. S priemerným rozsahom ľudskej pozornosti nemala ani najmenšiu šancu zachytávať jemné nuansy a komplikované štruktúry vzorcov svojho života, ktoré Gaburin čítal s ľahkosťou veštca vykladajúceho z dlane.

Na rozdiel od veštcov však nehádal, nespoliehal sa na intuitívne tušenia, mystické vyciťovanie ani na nič podobné. Len opisoval spojenia vynárajúce sa v jeho mysli s ľahkosťou výsledku príkladu malej násobilky. Všetko sedelo.

Mrazilo ju z toho. Videl to. Mrazilo i vzrušovalo. To bolo dobre. Tak reagovalo len málo ľudí.

Obdivoval jej obrazy a ona obdivovala jeho schopnosť dekódovať z ich šifier odkazy, ktoré do nich -často podvedome- vkladala. Ostatní videli len obrazy – dvojrozmerné plátna s farbou. Gaburin plasticky cítil myšlienkové útvary. Vnímal o rozmer viac. Tretím rozmerom bol zmysel.

Hľadala pre svoje vedomie čo najprijateľnejšiu cestu ako prijímať to, čo jej hovorí. Bavila ho táto ľudská neschopnosť vnímať VECI priamo. Vždy ich potrebovali interpretovať cez niečo. Ak ľuďom VECI hovoril len tak ako boli, bez ničoho, desilo ich to. Všetci potrebovali iluzórny úkryt interpretačného systému. Niektorí ho hľadali v racionalite a vede, iní v iracionálnych sférach. Lenu zaujímala mágia.

Stal sa teda mágom. A ona sa prestala báť, keď jej hovoril VECI.

*

Jedného večera ho len tak, bez upozornenia, chytila za ruku a vtiahla do spoločenskej miestnosti. Nikto tam nebol. Len zopár stoličiek a stolov. Tma.

Cítil čosi zvláštne. Bál sa. Netušil, že Lena sa mu v náhlom impulze rozhodla ukázať čosi ako vlastné VECI. Mrazilo ho z toho. Mrazilo i vzrušovalo. Jej výpad bol náhly.

Ani nevedel ako, zrazu sedel na strašidelne vŕzgajúcej stoličke so stiahnutými nohavicami a sledoval svoj pulzujúci, erektovaný penis.

Lena zhodila džínsy. Dráhu po ktorej skĺzli jej biele nohavičky by Gaburin vedel pomocou rovníc intuitívnej matematiky dokonale vyjadriť aj v posledných rušných sekundách svojho života, ktoré nastali o niekoľko rokov neskôr. Nazrieť do jej očí si trúfol iba na zlomok sekundy.

„Zbláznim sa z teba,“ zašepkal. Myslel to úplne vážne. Cítil, že záplava zmyslových vnemov začína presahovať mieru percepcie akej je jeho mozog schopný bez prehriatia systému.

Lena sa usmiala spôsobom, oproti ktorému by aj tie najrafinovanejšie zvody pekelnej Lility vyzneli len ako úbohé beta-verzie Boha snažiaceho sa programovať v jazyku, ktorému ani sám tak celkom nerozumie.

Horela vášňou. Gaburin sa pokúšal o čo najpresnejší výpočet matematickej pravdepodobnosti toho, že do spoločenskej miestnosti niekto vojde. Lenina roztúženosť mu tento zaujímavý matematický problém neumožňovala vychutnať naplno. Dospel k záveru, že pravdepodobnosť je veľmi veľká. Upokojilo ho to. Objavil aspoň nejaký pevný bod o ktorý sa dalo v tomto súkromnom Ragnaröku oprieť.

Začal vychutnávať výbuchy slasti. V geste pripomínajúcom pokus hanblivého školáka prihlásiť sa k správnej odpovedi zodvihol ruku, aby sa dotkol jej prsníka. Zaváhal. Prišlo mu to trochu trúfalé. Ich tlmené vzdychy sa zladili.

Mal dojem, akoby s nimi vzdychal niekto tretí.

Libido jej vnímaniu milosrdne odfiltrovalo jeho trápne pootvorené ústa.

*

Gaburin sa neistou chôdzou potácal internátnou chodbou. Postupoval smerom, v ktorom tušil spásonosný pokoj svojej kutice.

Dnešný deň priniesol podnety, ktorých podrobná analýza mu zaberie niekoľko rokov. Dvere izby boli otvorené. Nervózne v nich prešľapoval Juraj, nádejný študent práva a Gaburinov spolubývajúci. Akonáhle Gaburina uvidel vynoriť sa z tieňa neosvetlenej chodby, rozbehol sa priamo k nemu.

„Dobre, že ideš! Ja to už nevydržím!“ Dokonca aj Gaburin vo svojej vakuite vedomia rozpoznal, že oproti hĺbke Jurajovho aktuálneho afektu je Mariánska priekopa len celkom bezvýznamnou plytčinou.

Nevenoval mu žiadnu pozornosť. Pokračoval vo svojej mechanickej chôdzi štatistu z hororu Georgea A. Romera smerom do zasľúbeného priestoru neónom osvetlenej izby.

Juraj však nemienil čakať.

Vrhol sa na Gaburina, svojim mohutným telom ho pritlačil ku stene a ešte skôr, než u neho mohli vzniknúť obavy, vyhŕkol.

„Ja to už nevydržím! Musím to niekomu povedať! A ty si taký…divný. Určite mi dobre poradíš,“ dychčal nedočkavý Juraj.

Gaburin sa podriadil tlaku. Lena si už po stý krát znova sťahovala džíny.

„Nie že to niekomu povieš!“ Výhražne zasyčal Juraj. „Ja totiž… Som tu už od minulého roku. Vtedy si tu ešte nebol. Celý ten čas som sa na ňu len díval… Ja…vždy balím dievčatá len na jednu noc, rozumieš. Ale tento krát…,“ Juraj hystericky stíšil hlas, „tento krát je to láska!“

Presne tri sekundy ticha vyplnené tušením veľkého finále.

„Ja ju milujem, chápeš!? Milujem Lenu ako som nikdy v živote nikoho nemiloval! Som z toho nešťastný. Vôbec neviem ako na ňu. Viem, že teba dievčatá veľmi nezaujímajú, a že ty nezaujímaš ich, ale si hlava, poraď! Ako mám získať Lenu!?“

Pustil Gaburina, aby ho posmeľujúco potľapkal po pleci.

Gaburinovo telo automaticky aktivovalo svoj predchádzajúci program. Tentokrát sa mu podarilo dôjsť až ku prahu izby.

„Len premýšľaj, dobre, len premýšľaj!“ Povzbudzoval ho Juraj. Ešte nevedel, že rozhodnutie adresovať svoju otázku práve Gaburinovi bolo pre životnosť jeho nádejí rovnako šťastné, ako rozhodnutie istého Američana previesť sa v otvorenom kadilaku ulicami Dallasu.

Gaburin plával v inom časopriestore. Moment ich spoločného orgazmu rozsypal všetky štruktúry. Dočasná tabula rasa ho očarovala dokonalosťou prázdnoty.

*

„Tak čo, máš už niečo?! Ha?“ Nevzdával sa svojej nádeje nečakaného šťastia Juraj. Dokonca sa aj -trochu maniakálne- usmieval.

Gaburin zaregistroval jeho prítomnosť.

„No?! Čo jej mám teda povedať!? Čo je to s tebou človeče?“ Zháčil sa budúci predstaviteľ zákona. „Počuj, ty si nejaký dojebaný. Nestalo sa ti niečo?“

„Stalo.“

„Tak, čo jej mám povedať!“ Kričal Juraj a triasol Gaburina pod krkom, za ktorý ho medzičasom pevne uchopil.

„To neviem.“

*

V príručke galantného správania sa, ktorú si v knižnici zapožičal a preštudoval špeciálne pre tento prípad, sa dočítal o význame darovania kvetu.

Autorka príručky sa na celých troch stranách rozplývala nad symbolikou tohto aktu, jeho estetickým, etickým i intergalaktickým rozmerom a jeho blahodárnym dopadom na emocionálnu dimenziu obdarovaného i obdarujúceho. Gaburin na základe prečítaného nadobudol presvedčenie, že osud jeho vzťahu záleží práve na darovaní kvetu. Príručka však neobsahovala žiadne praktické pokyny, ani rady, ako logistický manéver tohto druhu uskutočniť. Gaburin hneď od začiatku tušil, že to bude problém.

*

Vošiel do kvetinárstva.

Množstvo prítomnej flóry a náhly dopad atmosféry tropického pralesa ho vydesili. Všetky prastaré inštinkty, doteraz nečinne driemajúce v jeho genetickej pamäti, dostali krutý budíček.

Otočil sa, vybehol von a zabuchol za sebou dvere.

*

Obtiaže našťastie predvídal a už dopredu zintenzívnil svoje cvičenia autogénneho tréningu.

Prešlo jedenásť dní.

*

S odhodlaním islamského teroristu vošiel do kvetinárstva.

Prekonal vlnu obranného reflexu a už po necelej minúte bol napriek stuhnutiu schopný pokračovať v realizácii svojho nezlomného zámeru.

Zavalitá predavačka ho ignorovala. Pozornosť venovala sadisticky pomalému zabíjaniu osy pomocou priehľadnej plastovej fólie.

„Dobrý deň,“ predniesol Gaburin. „Chcel by som kúpiť nejaký… kvet.“

„A aký? Načo ho chcete?!“ Predavačka ani nezodvihla zrak, no nadšenie z drvenia hmyzu sa jej citeľne prenášalo do hlasu.

„Chcem ho darovať. Tamten by bol hádam celkom dobrý.“ Gaburin neisto ukázal na kónicky tvarovaný kúsok, ktorý ho zaujal svojou veľkosťou.

„To je pohrebná ľalia.“

„Dobre.“

„To chcete darovať pohrebnú ľaliu?“ Predavačka do neho zabodla vražednou vášňou  rozšírené zrenice. (Osa zahájila svoju finálnu ofenzívu.)

„Neviem. Nehodí sa to?“

„Komu to chcete darovať?“

„Lene.“

„Vezmite jej tamto červenú ružičku, nie?“

„Nie.“ Ružičky ho desili svojimi tvarmi. Červenú nevidel.

„Tak niektorý z týchto?“

„Kaktusy nemáte?“ Kaktusy ho nedesili tak ako ruže. Kaktusy sa na nič nehrali. Niekde čítal, že sú veľmi samostatné a trvalé.

„Nemáme.“

„A tamten v tom kvetináči? Má pekné listy.“

„Viete čo? Tak si vezmite ten. Pre vás je vlastne úplne najlepší.“

Gaburin, potešený dosiahnutým konsenzom, zaplatil, prevzal kvet v majestátnom bielom kvetináči, pohľadom záľubne preletel jeho široké listy a vykročil k východu.

Predavačka rázne ukončila ardenské snaženie vysilenej osy. Nepríjemne to puklo.

Gaburin vyšiel von. Potichu za sebou zavrel.

*

„Umelý!?“ Lena si nebola istá ako to Gaburin myslí a preto skúmavo upierala svoj uhrančivo zelený pohľad do jeho tváre. „Ty si mi kúpil umelý kvet?!“

„Kúpil som.“

„No to je – – zlaté!“ Lena sa usmiala. Zdalo sa jej, že jeho odlišnosť ju lieči. Pobozkala ho.

Sladko.

Vystavil sa jej nežnému, no predsalen ľudsky hrubému útoku. Pravým prostredníkom sa dotkol jej tretieho krčného stavca tak, aby to necítila. Iba vtedy to znamenalo totálne vyznanie. Keby o dotyku vedela, jeho gesto by celkom stratilo zmysel.

Gaburin, zakliesnený v jej objatí, sledoval dažďové kvapky stekajúce po skle internátneho okna. Zvládol darovanie kvetu.

Ďalšia podivná ľudská zvyklosť z krku.

*

Vykrádanie izieb patrilo k bežnému koloritu internátneho života. Bol to problém, ktorý sa týkal všetkých obyvateľov internátu. Avšak vzhľadom na to, že sa ich netýkal všetkých naraz, premýšľali o jeho riešení spravidla iba tí, ktorých sa dotkol akútne. Takým bol v ten deň Juraj.

Po návrate z neúspešného pokusu o vykonanie skúšky z rímskeho práva v poslednom tohtoročnom termíne zistil, že jeho skrinka je ešte prázdnejšia, než bola pred tým, ako ju pri nasťahovaní sa zaplnil svojimi vecami.

Perverzná zlomyseľnosť zlodeja bola, zrejme vďaka dlhodobej a pravidelnej praxi, briliantná, pretože zmizli aj všetky veci z Jurajovej poličky (vrátane kozmetickej súpravy kozmickej ceny, na ktorej si bytostne zakladal) a dokonca aj z jeho polovice pracovného stola. Gaburinove veci paradoxne zostali celkom nedotknuté.

Lena ich izbu navštívila až podvečer.

Gaburin spokojne čítal na svojej posteli a nič nenasvedčovalo tomu, že by nejakú zmenu alebo zvláštnosť vôbec zaregistroval. Ak sa tak náhodou aj stalo, svoj podiel súcitu voči Jurajovi pravdepodobne vyjadril tým, že mu nahlas predčítal zaujímavé pasáže zo svojej knihy o tympanálnych orgánoch obojživelníkov.

Juraj strnulo sedel na posteli v slávnostnom saku, ktoré momentálne predstavovalo celú sumu jeho disponibilného majetku, a prázdny pohľad upieral na protiľahlú stenu. Veľmi sa nehýbal. Izbou sa rozliehalo hlasné škŕkanie v jeho žalúdku, ktorý od rannej, narýchlo zhltnutej cereálnej tyčinky nezaznamenal žiadny potravinový prísun. Lena sa zorientovala za niekoľko sekúnd.

„Máš vôbec niečo na jedenie?“

Nereagoval.

„Juro, máš vôbec niečo na jedenie?“

Zakrútenie hlavou.

„Máš peniaze aby si si niečo kúpil?“

Zakrútenie hlavou. (Zašušťanie obalu od dobošky práve skonzumovanej Gaburinom, pohrúženým do spoznávania tajov prírodnej ríše, ktorá ho fascinovala od návštevy v kvetinárstve.)

„Urobím ti nejaké jedlo, chceš?“

Pokývanie hlavou.

„Dobre, počkaj chvíľu, prinesiem ti niečo.“

Lena odbehla. Gaburin s pôžitkom čítal a chrúmal ďalšiu dobošku.

Budík na stole tikal.

„No kde je tá piča s tým žrádlom!“ Nečakane a zúfalo vykríkol do ticha zlomený Juraj.

Gaburin s ním súcitil, no zároveň sa ho zmocnil neodbytný pocit, že to napriek svojej situácii prehnal. Okrem toho ho s prekvapivou silou uchopila aj iná, nová emócia. Zúrivosť. Urobil to, čo doteraz nikdy neurobil. Rozvážne odložil svoju knihu, vstal, s chápavým výrazom na tvári došiel k Jurajovi a vrazil mu jednu päsťou.

*

„Prečo si sa, prosím ťa, pobil s Jurom?“ Nechápala Lena.

„Len tak. Chcelo sa mi.“

„Teda, ty si!“ Zasmiala sa a starostlivo utierala krv z jeho rozrazenej pery. Potom ho nežne pobozkala na rozpínajúcu sa modrinu na lícnej kosti.

Prehltol posledné sústo ľahkej večere a nechal sa unášať prudkým tokom pocitov.

Z jej bozkov šľahali plamene. Také čosi nikdy predtým necítil. Desilo ho to. Prestával vidieť štruktúry. Dokonca ani lom svetla na čiernych kvapkách svojej krvi, ktorými mal pokropené ruky, nepútal toľko jeho pozornosti, než zmyslové erupcie vyvolávané Leninými bozkami.

*

Zo šedých rozmerov nezaujímavosti sa mu vynárali kontúry celých emocionálnych galaxií. Objavoval ich jednu po druhej. Rozmotával ich špirály. Putoval po ich mliečnych dráhach. Ohmatával ich temnú hmotu. Vesmírny prieskum ho sýtil. Nevidel už tak jasne ako predtým, no obrazy získavali sýtosť. Šokovalo ho uvedomenie, že vďaka Lene začína rozpoznávať čosi ako farby. Nie tie fyzické. Farbosleposť jeho očí sa možno kedysi preniesla do vnútra. Alebo naopak. Teraz to bolo jedno. Začínal rozpoznávať farby pocitov a občas sa mu dokonca zdalo, že zahliadol aj slabé náznaky farebných odtieňov v šedi fyzického sveta. Asi to bolo len zdanie. Netrápilo ho to. Užíval si dômyselnú hru na farbisté struny pocitových dojmov. Metamorfoval.

*

Sedel na internátnej chodbe vedľa Leny. Čakali, kým Juraj odíde z izby.

Prisadli si k nim traja telocvikári. Po chodbe sa ešte nestihlo rozniesť, že Lena paktuje s Gaburinom. Ich myšlienkové pochody preto neboli ovplyvnené fámami.

Boli to kulturistickí fanatici, pri pohľade na telesné proporcie ktorých, sa Gaburina zmocňovalo celkom reálne podozrenie, že sú príslušníkmi iného biologickému druhu, než on. Pravdepodobne práve jeho chatrná telesná schránka v sebe obsahovala zakódované znaky, podľa ktorých ho ich vedomia dokonale odfiltrovali. Vnímali ho len ako rušivú šmuhu na okraji inak dokonale jasného obrazu, v centre ktorého dominovala Lena, obtiahnutá a zvýraznená červenou farbou.

Začali s ňou flirtovať a -pokiaľ to mohol Gaburin posúdiť- išli na vec pomerne priamo. Niektoré ich ponuky mu pripadali celkom výhodné. Čudoval sa, že Lena odmieta a namiesto špičkového sexu s vyšportovanými romantikmi (ako o sebe všetci traja tvrdili), uprednostňuje obcovanie s mnohopočetnými rojmi jeho osobných neuróz.

Po ďalších piatich minútach ich vypätého snaženia pozrel na hodinky, otočil sa k Lene a ležérnym tónom povedal: „Tak, hádam už pomaly poďme, chcem si dnes poriadne zašukať.“

Neurazila sa. To, čo Gaburin označoval ako prienik ich kmeňových osobnostných množín, nebolo zanedbateľné.

„Súhlasím,“ odpovedala rovnako ležérne.

Chytil ju za ruku a odviedol popred troch erotokomatóznych romantikov priamo do svojej izby. Keď prechádzal popri nich, prešiel pohľadom po ich tvárach. Ten vyjavený výraz dobre poznal. Dnes stál na jeho opačnej strane.

Toho dňa objavil ďalšiu novú farbu. Bol to ohnivý, no o to uspokojujúcejší odtieň. Lene za to daroval ružu a pozval ju na večeru, z ktorej nakoniec zjedla iba dve sústa.

*

Paleta ľudských emócií a pocitov sa zdala nevyčerpateľná. Vždy dokázal objavovať nové a nové odtiene. Fascinovalo ho skúmať celé ich spektrá, prechádzať od hrubých kontúr až do nebesky subtílnych sfér.

Lena mu však vytýkala jeho perverznosť.

Nechápal význam toho slova; perverznosť bola predsa bránou do tajomného univerza B., nahrádzajúceho a nanovo definujúceho všetko, čo doteraz poznal. Ich vzájomná hra bola nepostihnuteľným, prchavým kľúčom zapadajúcim do zámky zrkadla na konci sveta. Experimentoval a vôbec z toho nemal zlý pocit.

*

Potom sa s ním Lena už nechcela stretať. Vyhýbala sa mu. Dokonca ju prestali zaujímať aj VECI. Nerozumel tomu.

Sústredil sa aj niekoľko dní a prenikal hlboko, skutočne hlboko. Vynášal odtiaľ najžiarivejšie sylogizmy k akým kedy prenikol a hádzal ich k jej nohám. Mohla si z nich odvodiť všetko. Svoju minulosť, prítomnosť a – s trochou cviku – aj budúcnosť. Obsahovali brilantne zjednodušenými vzormi podané štruktúry vymykajúce sa čomukoľvek, čo kedy zachytilo bežné ľudské vedomie. Nezaujímalo ju to. Nezaujímal ju on. Dôležitosť VECÍ u nej bola podmienená dôležitosťou, akú prisudzovala jemu.

Akonáhle Gaburin v jej hodnotovom rebríčku napodobil pohyb newyorskej indexovej krivky po septembri 2001, prepadol sa pre ňu do červených čísel nedôležitosti aj význam samotných VECÍ.

Po dvoch týždňoch obozretného manévrovania všetko rázne oddelil tektonický zlom v chladne rutinnom telefonickom rozhovore.

„Máš niekoho iného?“ Tú otázku ani nemyslel vážne. Chcel len trochu odľahčiť napätie. Ticho z druhého konca mu napovedalo, že streľba naslepo sa nevypláca, ak si človek nie je istý, či chce naozaj zasiahnuť cieľ.

„Áno.“

„Je to vážne?“ Gaburin by inokedy žasol nad mierou svojej angažovanosti v dianí. Nie dnes.

„Áno.“

„Ja ťa milujem, Lena“

„…“

„Ľúbim ťa.“

„Ja som už inde.“ Dôrazne. Príliš dôrazne a primálo afektovane na to, aby malo vôbec nejaký zmysel dvíhať kord k novému výpadu.

Zodvihol ho.

„Prečo?“

Čakala túto otázku. Odpoveď bola na sklade, pripravená na expedovanie: „Bol si zameraný len na seba, svoje pocity! Kašlal si na mňa! Nechcem byť len prostriedok, Gab. Tam, ty vieš kde, budem vždy len tvoja, no v reálnom svete…“ Bola natoľko milosrdná, že do svojho hlasu vložila chvenie. „Nežiješ tu, si priveľmi…odlišný, pochop.“

Chápal.

„Ale ja ťa milujem, Lena.“ Bolo to, ako pokúšať sa odomknúť nevymeneným kľúčom po výmene zámok. Cítil to.

„Mal si byť všímavejší skôr.“

„Bol som. Všímal som si seba.“

„Veď práve.“

„Aký je? Lepší ako ja?“

„Hej.“

„Ako to?“

„Je to človek, Gab.“

„Čo robí?“

„Je hudobník. Známy. Vyhráva súťaže.“

„Ako sa volá?“ Celkom zbytočná informácia, dôležitá len svojou banálnosťou.

„Na čo ti to, prosím ťa, je?“

„Na nič.“

„Adam.“

„Lena?“

„Už nie.“

„…“

„Maj sa pekne, Gab.“

„Počkaj! Lena!“

Zložila pomaly. Spomenul si na predavačku, ktorá rozpučila osu. Nepríjemne to puklo.

*

Vstúpil do pustatiny medzi svetmi.

*

Bola noc. Čakal na Lenu pri dverách jej izby. Neón už niekoľko hodín blikal.

Inokedy by to znamenalo dobrodružnú výpravu do tajov nerovností a puklín stien i podlahy. Dnes len čakanie.

Topil sa v bažine farieb.

Bol skrachovaným manekýnom chameleónstva, žobrajúcim na dlažbe internátnej chodby. Bordová zúrivosti, šedá depresie, žlto-zelená žiarlivosti, čierna bezzmyselnosti, červená posledných franforcov lásky… Kvark pozornosti jednej konkrétnej šesťmiliardtiny ľudstva by bol zlatým nugetom omylom vhodeným do jeho klobúka, medzi haliere ostatných darov z milosti.

Nechodila.

Neskôr mu povedali, že noc strávila s Adamom.

*

Gaburinova odlišnosť pre ňu už nebola liečbou. Vždy to bolo len šamanské zariekávanie nudy.

Netrvalo dlho a objavili sa abstinenčné príznaky monotónnosti.

Lena, tak ako každý človek, bola ukrižovaná medzi potrebou a neznesiteľnosťou nudy, kyslíka duše. Bola ženským Ahašvérom putujúcim kontinentmi milencov, usvedčujúc ich z podvodov, keď jej klamali, že práve oni budú jej druhý krát sa navracajúcim Kristom.

*

Gaburin ešte nikdy nebol opitý. Dnes s ľahkosťou Johna Keynesa premenil svoj skúsenostný deficit na prebytok. Plazil sa internátnymi schodmi. Boli tri hodiny v noci. Už nevracal. Nevidel žiadne štruktúry. Bol slepý. Správne poschodie objavil  na druhý pokus.

Potácal sa k dverám Leninej izby. Nenašiel ich, našla ich pamäť jeho tela.

Cestu k nim do neho vypálila zdrvujúco prevažná časť Maslowovej pyramídy potrieb. V naivnej bezbrannosti vytiahol z vrecka ukradnuté kľúče od krčmového záchodu a začal nimi do dvier vyrývať svoje eschatologické kredo – „Milujem ťa Lena“.

Taký bol jeho zámer. Vzhľadom na stav, v akom sa nachádzal, to však bol zámer natoľko prehnaný, že americká operácia Večná sloboda oproti nemu vyzerala ako celkom rozumný a uvážený podnik.

Zabudol na veľa vecí.

Zabudol na to, že Lena už na internáte nebýva.

Zabudol na to, že sú tri hodiny v noci.

Zabudol na to, že izby na internátoch málokedy ostávajú prázdne…

Keď sa na poludnie druhého dňa prebudil na dlážke svojej izby, mal pocit, že niekoho veľmi vystrašil.

Fámy o úchylnom maniakovi strašiacom spiace dievčatá škrabaním na dvere, ktoré sa odvtedy šírili po internáte, si však do spojitosti so sebou nedával. Nevidel žiadne štruktúry.

Démoni citu, vyvolaní z bezodných hlbín orgazmických spojení, sa zmenili na do šialenstva vyhladovaných šakalov, štvúcich svoju obeť púšťou až do jej úplného vysilenia. A pádu.

Nebolo možné ich zažehnať. Vysmiali sa jeho túžbe po chlade Zarathuštrovej jaskyne. Ich tváre sa menili na ľudské. A neboli čistou geometriou.

Potom ho dobehli a lačne ponorili svoje skazené tesáky do astrálneho tkaniva jeho duše. Trhali. Nakazili ho svojou besnotou.

Zúril. Rozbíjal. Vydal si rozkaz spálenej zeme.

Využil všetko, čo sa mu dostalo pod ruku. Nevynechal ani Jurajovu novú kozmetickú súpravu. Páčilo sa mu spaľovať Lenine fotky plameňometom značky Hugo Boss.

Aj steny pokryté filmovými plagátmi horeli pekne.

Postavil sa do stredu kompletne vyhorenej izby. Presne tak sa cítil.

Potom už na internáte nebýval…

*

Lena preťala všetky komunikačné kanále, cez ktoré by k nej mohlo preniknúť jeho ticho. Po čase ním na ňu prestal kričať. Namiesto toho začal hrať počítačové hry. Neskôr presedlal na automaty. Dosť často vyhrával.

Lena napísala list. Len strohé informácie.

Zasnúbila sa s Adamom.

Adam vyhral ďalšiu hudobnú súťaž, tentokrát v Amerike.

Finálne porovnanie Adama a Gaburina. Bolo to vyrovnané asi ako pästný zápas medzi Supermanom a Stephenom Hawkingom. Sex, spolužitie, porozumenie, istota, zabezpečenie, zrelosť… Gaburin prehrával na kolá.

Knokaut.

*

Dlho zaznievalo len hučivé ticho abyssu.

Gaburin z neho ohluchol a stal sa postmoderným fabulátorom Danteho, zostupujúcim psychonautickou kolážou pekelných kruhov, štvorcov a mnohouholníkov až do neprítomného jadra mesta Díta, kde peklo mrzne. Bol blasfemikom informačného aeónu, keď sa mu v jeho hluchote tiché praskanie tuhnúceho ľadu, v ktoré neveril, stalo štrnganím kľúčov svätého Petra, v ktoré neveril už vôbec.

K tomuto treskúcemu jadru Danteovho dočasného usporiadania pekla smeroval tak, ako budhistický hľadač nirvány smeruje ku konečnému vyvanutiu z večného kruhu samsáry. Jeho samsára mala len jednu tvár a niesla mystické označenie šelmy 24/7.

Zostupoval.

Nakoniec prekonal posledné centimetre zemskej kôry…

*

Zima sa vrátila. Opäť mrzlo. Krajinu pokrýval biely zásyp, z ktorého vytŕčali čierne pahýle stromov. Bolo po prudkom víchre.

Gaburin cez okno sledoval chaotickú hru vločiek i krátke povstania snehových vírov. Počúval nový Adamov album, ktorý dobyl rebríčky americkej nezávislej scény. Nebola to zlá hudba. Gaburinovi sa páčila. Jednotlivé tracky vo vzťahu k celku vytvárali interesantné štruktúry. Svoje vrcholy práve dosahovala skladba „Lena“. Bola  najlepším kúskom celého albumu. Vášnivá, dynamická, ťažko postihnuteľná, prchavá. Ňou tvarované obrazce však vôbec nesedeli s obrazcami skutočnej množiny „Lena“.

Gaburinov abstraktný jemnocit trpel.

Tektonický výstavbový princíp skladby bol celkom nevhodný, Adamova melodická predstavivosť sa vyčerpávala už na plytčinách skutočnej „Leny“ a sonorická stránka uspokojivo nekopírovala ani tie najjednoduchšie záhyby jej podivností. Upodozrieval Adama, že hotovú skladbu pomenoval až dodatočne. (Príhodné označenie najlepšieho kúsku v zbierke.) Nebola jej pravou replikáciou. Gaburin nespokojne pokrútil hlavou. Táto nedôslednosť ho rozladila. Potom odpútal svoju pozornosť od dôkazu umelcovho fiaska a venoval ju už len vytyčovaniu pravdepodobných letových dráh zatiaľ neexistujúcich snehových vločiek.

 

***

Ak sa vám poviedka páčila, mohli by vás zaujať aj moje knihy.

Moje ďalšie poviedky si môžete prečítať v sekcii Texty.