Radoslav Matejov, šéfredaktor Knižnej revue, napísal recenziu Nepriateľa štátu. Pozrite si, čo si myslí o brutalite v mojich knihách, ako by som dopadol pri porovnaní s Pišťankom a mnohé ďalšie postrehy.

Koniec sveta po slovensky

Karikov román Nepriateľ štátu prišiel na čitateľský svet motorovou pílou. Stalo sa tak na minuloročnej Bibliotéke, kde autor sám knihu dokatoval pred početným publikom.

Podrobnosti si môžete pozrieť na www.karika.sk. Tak, ako lietali okolo Kariku franforce strán, tak poletujú kúsky tiel aj v jeho príbehu zo súčasnosti, a teraz pozor: začínajúc zimou 2011 so zavŕšením na jeseň 2012 (!).

Takže spôsob prezentácie vlastnej knižky bol síce nadmieru nekonvenčný, ale v dôsledkoch odzrkadľoval brutalitu ako základný dejotvorný i štýlotvorný prvok, veď posúďte napríklad toto mäsiarstvo: „Uvidel, ako staršej žene náboj odstrelil ruku, preletel hlavou jej syna a skončil v bruchu starca, ktorého črevá sa vzápätí vyvalili na špinavý betón.“

Celkovo treba poznamenať, že kniha je v zobrazení témy amorálna, zvrhlá a mnohých určite pohorší, ale zo žánrového hľadiska ide o vynikajúce dielo.

Takýto politický triler, či vôbec triler, u nás doteraz nenapísal nikto. Karika pracuje so základnými a osvedčenými kánonmi trileru, a tými sú charakterovo zlé a ešte horšie postavy, postavy s výnimočnou psychickou či telesnou deformáciou, kompozične bravúrne vygradované udalosti a exkluzívne prostredie. Vyložené rečou knihy – postavy: skrachovaný jezuita postihnutý vitiligom znásilňuje chlapčekov, profilový hrdina Harvan (áno, treba čítať sémanticky ako havran) má Aspergerov syndróm; kompozícia sleduje chronológiu s postupným zahusťovaním udalostí a dôsledne dbá na typické sínusoidné striedanie kulminácie a útlmu dejového napätia s maximálnym dôrazom na prekvapujúce rozuzlenie; no a prostredie, verte, nič sa tu neodohrá v kulisách normálu, napríklad pri šporáku, hoci raz sa tu mihne žehlička, ale domáce práce sa nekonajú: „Viktor mu pritlačil rozpálenú žehličku na znehybnenú dlaň. Zaškvrčalo to, miestnosť zaplnil zverský rev, chlapom do nozdier udrel zápach uškvareného mäsa, spálenej kože a povolených zvieračov.“

Nájdete tu však tajné základne v kláštore a v pivniciach, ocitnete sa vo vojenskom objekte, v nemocnici, na radnici i v parlamente. Upozorňujem, že toto a ešte viac autor vtesnal na naše milé Slovensko, do Ružomberka, Bratislavy, Stupavy a ich okolí, len aby ním zatriasol, obrazne i naozaj! Kto už knižku prečítal, vie veľmi dobre, čo tým myslím.

Pre doterajších nečitateľov naznačím, že istá tajná organizácia prichystá štátny prevrat, hrozí vojna, veľa a veľa politikov zomrie, Harvan, mafián a primátor Ružomberka, s tým spočiatku nemá nič spoločné, ale potom…

Karika je naozaj originálny, v každom ohľade až bezohľadne odvážny a kvalitatívne jeho textu nemožno nejako vážnejšie vytknúť nič – má svoju estetiku šoku a násilia, ktorú vybrúsil do úžasnej funkčnosti. Keď si spomeniem na počiatky našej spisby o podsvetí zosobnené v Pišťankovi v 90. rokoch, veru, pripadajú mi jeho Babylony ako sladké hovory o mäkkýšoch. Svet medzičasom pritvrdil a ak budem primárnym čitateľom a neuvedomím si Karikov text ako hyperrealitu, ale ako scenár reality, tak sa naozaj začnem báť.

Pretože, ako som spomenul v úvode, zavŕšenie diania treba očakávať tento rok na jeseň, upresním: koncom októbra. Bude to taký náš malý slovenský koniec sveta?

***

Radoslavovi ďakujem za recenziu aj uverejnenie v Knižnej revue!