Tejto knihe poviedok som nedával obzvlášť veľké nádeje. Nijako výrazne ma nevzrušoval ani jej názov, ani obálka, ani vydavateľstvo – Matica Slovenská. V stave vlažnej zvedavosti som sa začítal do prvej poviedky. A vtedy sa to začalo…

O polhodinu neskôr som už trpel neodbytným nutkaním otvoriť okno a zakričať, že som ignorantský idiot. Ako, do pekla, som doteraz mohol tohto chlapíka prehliadať?! Nepostrehol som ani výstrahu – príjemne rohato vztýčený malíček a ukazovák na ruke zdobiacej obálku knihy. O to silnejší zásah som schytal.

Marek Mittaš je borec. To, že sa mu tieto texty podarilo vydať pod hlavičkou Matice Slovenskej si zaslúži cenu Hrdinský čin roka 2010. Netuším, ako to dokázal, no samotnej Matici tým u mňa stúpol kredit o zopár stoviek percent. Po jej doterajšej neoľudáckej publikačnej činnosti je to príjemná zmena. Ak by začala vydávať knihy takýchto mladých slovenských autorov, asi by som konečne pochopil význam jej existencie.

O čo vlastne ide? Hriechy v rukavičkách sú tým najperverznejším čítaním, aké som na slovenskej scéne za posledné roky videl. (S čestnou výnimkou istej knihy o mafii.) To bol kompliment. Mittaš vo svojich poviedkach neopisuje lacné prasaciny, hlúpe vulgárnosti, nesnaží sa trápne šokovať. Toho sú dnes všade celé gigabity a nikoho to už nezaujíma. Prirodzene, nejaká tá prasacinka sa tu sem-tam objaví, pohladí dušu, no potom dá rýchlo priestor čomusi rafinovanejšiemu.

Spoločným menovateľom väčšiny poviedok je kontrast povrchovej normálnosti a vnútornej pokrútenosti postáv i situácií. Normálnosť? Kašľať na ňu! Mittaš dômyselne nazerá za popraskanú omietku takzvane normálnych životov takzvane normálnych ľudí. Nezostáva však iba pri tom. Prekvapivo dobrou štylistikou, intuíciou a citom pre oživenie textu túto omietku zoškrabúva až na ozajstné stavebné kamene „obyčajných“ životov „normálnych“ občanov. Ukazuje, že tehly a štrbiny medzi nimi sú často prekvapivo perverzné, zdeformované, pokrútené.

Akoby hovoril: zabudnite na normálnosť, ozajstná realita a ozajstní ľudia nie sú normálni, racionálni, umiernení vo svojich vášňach, či úchylkách. Práve naopak, čím normálnejším, zaradenejším a umiernenejším sa navonok niekto javí, tým nechutnejšie tajomstvá vo svojej mysli alebo v živote ukrýva. (Trebárs aj nechutne banálne.)

Kultivovaná perverzita sa valí z každej medzery medzi riadkami tejto knihy. Vo všetkých odrodách, odtieňoch a chutiach. Z niektorých odrôd naskakujú zimomriavky (napr. poviedky Pozostatky, Živá spomienka), z iných srší znechutenie (Hriechy v rukavičkách), podaktoré sú celkom sexi (Bezbranný, Interpersonálna) a ďalšie evokujú pocit životnej tragiky (Valentínske rekviem). Všetky ale budú fascinovať každého, kto má elementárny cit pre zachytávanie vnútorného života – skutočného i literárneho.

Po prečítaní Mittašovej zbierky a spoznania niektorých zákutí jeho mysle konečne viem, ako sa cítia podaktorí ľudia, keď si prečítajú čosi od mňa. Keď odhadujú, čo sa vlastne odohráva v hlave autora, ktorý na papier hodí svoje predstavy tohto rázu. Naozaj s dokonalou empatiou sonduje prostredie a všetky tie úchylnosti (nie nutne sexuálneho rázu), zachytáva v dušiach svojho okolia? Alebo sa všetky odohrávajú v ňom samotnom a on ich projektuje, či kompenzuje písaním?

Ťažko povedať. Každopádne, Marek Mittaš študoval na Katolíckej univerzite a je to vidieť. Chvalabohu! Z jeho písania som pookrial. Neobvykle široká slovná zásoba, cit pre presné vyjadrovanie, dobre vypísaný štýl, inteligentné pointy. Poviedky v jeho podaní sú presne tým, čím majú poviedky byť. Zaujmú vás, majú svoj rytmus, vtip aj špecifickú atmosféru. Každá z nich pod rukavičkovým tkanivom zdanlivo fádnej každodennosti odhaľuje iné hriechy.

Obzvlášť oceňujem Mittašovu autorskú odvahu. Píše presne tak, ako to cíti a zjavne kašle na to, čo mu povedia rodičia alebo známi. Nepodlieha autocenzúre preto, aby sa s ním po vydaní knihy nerozišla frajerka, lebo ju okolie presvedčí, že chodí s úchylom a závadnou osobou. (Zažil som tri razy, v prípade V tieni mafie II. dokonca v preventívnom predstihu, čo je obzvlášť dobré znamenie. Dámy a páni, žiadny náznak rozchodu, rodinného rozvratu, či vzťahovej krízy s okolím po vydaní knihy znamená jediné – vyprodukovali ste slabotu, neprekročili ste obraz, aký o vás ostatní majú, nešli ste dostatočne ďaleko.)

Kniha si však šetrí prekvapenia až do poslednej stránky. Na zadnej záložke obálky sú fotky Aleny Heribanovej a Emmy Tekelyovej s ich pozitívnymi hodnoteniami knihy. Musím zopakovať – Mittaš je borec. Najprv tá Matica, potom skvelé poviedky a na záver ešte aj toto. Človeče, netuším, ako to robíš, ale máš môj rešpekt. Pokračuj!

 

Stránka Mareka Mittaša tu.