Priznám sa dobrovoľne, Conan nie je mojím obľúbeným typom fantasy hrdinu. Osobne bližší sú mi neurotickí, neduživí a osobnými traumami sužovaní mágovia ako Raistlin Majere (Dragonlance), Mrakoplaš (Zerneplocha), či temný elf Drizzt do Urden (Fogotten realms). Conanova vitalita, úspechy u žien a charizma moje závistlivé vnútorné dieťa priveľmi vytáčajú, než aby som si jeho dobrodružstvá v klude vychutnal.

V pubertálnom veku som čítal fantasy rovnako rád ako porno. Keď sa dnes v rámci freudovskej teórie pokúsim o obrannú neurotickú reakciu návratom do adolescentného veku, zaberá už len porno. Aj to iba niekedy. Všetky kedysi obľúbené fantasy série som postupne prestal čítať – zunovali sa, sú príšerne napísané, väčšina z nich preteká patetizmom, neoriginalitou námetu (čítať po 256-ty krát o záchrane sveta skupinkou hrdinov pred zlým mágom nie je práve vrcholom zábavy), plytkosťou postáv, primitívnymi dialógmi, naivnými opismi bojov od ľudí, ktorí nikdy v živote nebojovali atď. Baví ma už len Zemeplocha a cyklus Nekroskop, lebo je úchylný.

Po knihe od Jaroslava Poláka Conan – Třetí krok do hlubin som preto siahol skôr pokusne. Hneď úvodná scénka rituálnej súlože ženy s koňom ma zaujala. Vo Feistovej Trhlinovej ságe si na to nikdy netrúfli, aj keď som si to vždy prial – kelewanské šesťnohé kone ma pekne rajcovali. Polák hneď v úvode knihy siahol po motívoch autentických starobylých zvykov, ktoré popisuje bez príkras. Do Conanovho fantasy sveta to pasuje prekvapivo dobre.

Druhou vecou, ktorú som po niekoľkých stránkach čítania postrehol, bola skutočnosť, že sa nerehocem nad štylistikou a trápnosťou textu, ako sa mi to stáva pri nových Dragonlance. Polákov Conan je písaný normálne, nepreteká patetizmom ani blbými pokusmi o kvetnatosť, či otravnou snahou hrať sa na Tolkiena. Atmosférou textu aj ľahkými náznakmi rozprávkových motívov však pripomína čosi zo Sapkowského.

Vďaka tomu som zvládol zopár úvodných stránok a dostal sa do deja. Tento postupne pritvrdzuje. A stáva sa čoraz temnejším. Rozprávkové motívy ustúpia do úzadia pred nástupom lovecraftovských tém, ktoré sú zapracované bravúrne. Lovecraft mal k Robertovi Howardovi (autor pôvodného Conana), vždy blízko, a to tak v osobnej, ako aj v literárnej rovine. Niektoré Howardove poviedky nesú výrazné lovecraftovské znaky a inšpiráciu. Čudujem sa, že do Conanovho sveta vniesol Lovecrafta takto výrazne až Polák. Je to nádhera. Sú tu všetky Lovecraftove špeciality – číhajúci Prastarí, Cthulhu v meste R’lyeh, milióny rokov staré chodby a labyrinty s monumentálnymi stavbami, nepochopiteľná architektúra, zakrivenia priestoru, shoggoti, motív hrozivých snov… Jednoducho všetko, čo robí Lovecrafta Lovecraftom.

Väčšina týchto motívov je do deja zakomponovaná obratne a nerušivo, niekedy s prekvapivou invenciou (prípad Mi-Go). Pri niektorých (súboj s dagonmi), mi to trochu zaškrípalo, lebo sa narušila kompaktnosť fantasy rozprávania a prekročilo sa kamsi do oblasti sci-fi. Tento trend, dobre známy napríklad už z Wizardry 7 alebo aktuálne Sacred 2, vo fantasy prežíva dlho, niekomu sedí, inému nie. Mňa v podstate pobavil (pripomínalo to poctu Verneovi), no nenadchol. V knihe sa, našťastie, vyskytuje len občasne, nepreháňa sa to s ním. Drvivú väčšinu deja tvorí čistokrvné temné a krvavé fantasy, čítanie ktorého vám pripomenie chvíle radosti a šťastia pri rozsekávaní nepriateľov barbarovou sekerou v Diablo II. Prostredia, ktorými Conan v knihe prejde, naozaj pripomínajú túto hru a vyvolávajú čosi z jej atmosféry. Podzemné kobky, púšť, džungľa, ruiny starobylého mesta Starých, finále v krajine mrazu a ľadu.

Text sa mi páčil aj preto, že je pomerne realistický (pokiaľ to vo fantasy ide), opisy bojov nie sú smiešne, sem – tam sa pritrafí nejaká súlož, ktorá tiež nepôsobí ako od typického fantasy spisovateľa, tj. od človeka, pre ktorého bolo vrcholom sexuálneho života, keď svoju Vyvolenú správne tolkiensky chytil za ruku a vo vetre sa im preplietli vlasy.

Dej nejako výrazne nevybočuje z fantasy kontúr, no pri Conanovi to až tak nevadí, podstata zábavy je v tomto prípade inde. Napriek tomu v ňom prekvapia niektoré zvraty, vtipné vsuvky, či úroveň dialógov. Zaujímavé je tiež používanie okultných motívov, opisy pôsobenia mágie, démonov a pod. Niektoré motívy zas pripomínajú inšpiráciu jungiánskou psychológiou a zostup do čoraz hlbších úrovní nevedomia. Polák sa v týchto oblastiach zjavne vyzná a dobre orientuje.

Za posledné obdobie som sa neprinútil dočítať žiadnu fantasy knihu. Polákovho Conana som však s radosťou zhltol, čo svedčí o jeho kvalitách. Tie sú podľa mňa vyššie, než u drvivej väčšiny importovanej pôvodnej anglo-saskej fantasy literatúry. Ocenil som hlavne dobrý štýl písania, esenciu temnej fantasy, rýchly spád deja, primeranú brutalitu a dobré, nenásilné skĺbenie Conanovho sveta s Lovecraftovými motívmi.