„Kdyby magie nebyla ničím víc než jen krásným probuzením dítěte v nás, kdyby byla je iluzivním návratem do světa pohádek, nevyprávěných, ale žitých jako archetypická fantasmata, stojí za to, aby byla tou nejvíce vzrušující iluzí z těch všech, které pokládáme za skutečnost.“

Milan Nakonečný

 

nchNové vydanie dnes už kultovej knihy profesora Milana Nakonečného Novodobý český hermetismus (prvé vydanie: Vodnář, 1995) je rozšírené predovšetkým v oblastiach pojednávajúcich o charakteristike doby a podmienok, v akých sa novodobý český hermetizmus utváral. Väčšia pozornosť je venovaná francúzskym a nemeckým hermetickým vplyvom, informáciám o perzekúcii českých hermetikov v dobe nacistickej okupácie, rozboru činnosti a diela najvýznamnejších predstaviteľov tohto hnutia. V neposlednom rade je v novom vydaní pridaných množstvo raritných dokumentárnych fotografií a obrázkov.

Štruktúra diela zostáva zachovaná – najprv sa pojednáva o celkovom spoločenskom kontexte, v akom sa novodobý hermetizmus utváral. Nasleduje podrobné zmapovanie organizácií a osobností českého hermetizmu. To je natoľko podrobné a zasvätené, že nemá v česko – slovenských vodách obdobu a treba ho považovať za jeden z najvýznamnejších počinov, aké tunajšia scéna zaznamenala. Kniha tiež obsahuje množstvo príloh – zväčša skvelých materiálov a štúdií – a vyčerpávajúce informácie o českej hermetickej literatúre.

Technické spracovanie je o niečo modernejšie a výpravnejšie, než spracovanie prvého vydania. Možno je to skôr záležitosť melanchólie, no pôvodné vydanie mi svojim spracovaním prirástlo k srdcu viac – knihu som prečítal aspoň osem krát a je jedným z hŕstky zväzkov mojej bývalej hermetickej i magickej zbierky, ktorého som sa ani postupom rokov nezbavil.

Čítanie je to naozaj fascinujúce. Životné osudy ľudí, ktorí svoje životy zasvätili pokusom o osobnú, či skupinovú transgresiu do nepoznaných rozmerov bytia (alebo aspoň rovnako pôvabnej šarlatánskej hre na takéto pokusy), sú strhujúce. Nemalou mierou k tomu prispieva aj skutočnosť, že tragické udalosti rokov 1939 – 1945 zmietli prakticky celú ich generáciu a väčšine z nich pripravili trpké časy, neraz aj trpký a krutý koniec. Práve v kontraste s touto krutosťou doby vyznievajú ich krehké a zo svetského hľadiska neraz až tragikomické pokusy o prekročenie okov tohto sveta obzvlášť dojímavo, pričom čitateľa zasahujú s až existenciálnou silou.

Profesorovi Nakonečnému patrí uznanie za vynikajúcu prácu trvajúcu celé desaťročia. Postavy novodobého českého hermetizmu mu zjavne nie sú len objektmi odosobneného skúmania, ale čímsi viac. V niektorých statiach prerastajú do nadživotnej veľkosti a stávajú sa nositeľmi ideálov, pomocou ktorých Nakonečný usiluje o obrodenie súčasnej i budúcej hermetickej scény.

Tento prístup môže niekomu vyhovovať, zatiaľ čo inému vadiť. Dôležité je uvedomiť si, že Nakonečný tu nepodáva chladný historiografický záznam ich činnosti a životov. Nakonečný pomocou tohto textu priamo pracuje, či už tento zámer nazveme magickým alebo duchovne alchymickým.

S ohľadom na túto skutočnosť sa treba dívať aj na samotný text. Čisto objektivizujúcim pohľadom by tu bolo možné objaviť momenty vhodné na polemiku, označenie za patetické alebo na otvorený nesúhlas.

V prístupe k postavám magickej scény napríklad cítiť určitý schematizmus a ich jasné (niekedy azda aj predpojaté) rozčlenenie na „miláčikov“ a „tých zlých“. Mágovia nezapadajúci do formy, sú miestami zaznávaní, označení za pozérov a ich význam nedocenený (napr. Crowley, Péladan). Taktiež sa v ich prípade často až prehnane a opakovane zdôrazňuje zameranie napr. na sexuálnu mágiu, čo v texte pôsobí trochu rušivo.

Naopak, pri skupine „miláčikov“ sú prehliadané, banalizované alebo len letmo spomenuté ich poklesky. Prechádza sa miera, s akou Kefer, Lasenic, Kabelák a ďalší prehlasovali kompiláty, neraz aj nepriznané (dnes by sme povedali, že kradnuté), za svoje diela.

Zatiaľčo pri „tých zlých“ je pomerne výrazne pertraktovaná ich sexualita, v prípade Kefera sa o homosexualite a pedofílii z akejsi pietnej úcty mlčí. (Nechcem tu skúmať, či a do akej miery bol Kefer pedofil. Faktom zostáva, že tieto fámy a informácie rezonujú doteraz – v rámci skúmania a vytvárania realistického obrazu minulosti by ich bolo vhodné potvrdiť alebo vyvrátiť. Dovolím si predpokladať, že v prípade takého Crowleyho by o tom Nakonečný rozhodne nemlčal.)

 

Pomerne nekriticky je prijímaný aj Gustav Meyrink. Jeho ezoterne-literárne dielo je podľa Nakonečného „ako také svetovým vrcholom“. Meyrink bol podľa neho v porovnaní s jeho českými priateľmi „na neporovnateľne vyššej úrovni poznania“. Podobné výroky považujem za problematické. Hodnotenie literárnej úrovne Meyrinkovho diela je do značnej miery subjektívne (osobne ho nepovažujem za veľmi talentovaného spisovateľa). Jeho výnimočnosť je predovšetkým v skĺbení beletristických prvkov s ezoterickými motívmi, čím dočasne zaujal vtedajšiu čitateľskú obec. S výnimkou Golema jeho romány považujem za pomerne ploché, strnulé a schematické, postavy nepresvedčivé, dialógy kŕčovité a príliš literárne atď. S hodnotením ezoterickej úrovne je to ešte subjektívnejšie. Ťažko tu hovoriť o nejakých „svetových vrcholoch“, keďže ezoterika ako taká je len prepracovanou formou blúznenia a halucinovania bez akýchkoľvek všeobecne daných pravidiel. Ezoterický vrchol nemožno rozpoznať od ezoterického dna, ani nijako stanoviť jeho (ezoterickú) úroveň; neexistuje totiž žiadny vzťažný bod, ku ktorému by tieto odhady bolo možné inak než subjektívne primerať.

Čo sa týka Meyrinkovej „neporovnateľne vyššej úrovne poznania“ – vždy som veril, že vyššia úroveň poznania by sa mala odrážať aj v chápaní svetských súvislostí a pravidiel. Pritom napríklad prepisy Meyrinkových myšlienok o politike (publikované v knihe od Trigonu s príznačným názvom: Nevědět nic, moci vše), prezrádzajú až zarážajúcu naivitu (pokiaľ chceme zostať pri slušne formulovaných označeniach).

 

V prípade Júliusa Evolu píše Nakonečný o jeho „dočasnej fašistickej minulosti“ a uvádza, že bol prívržencom „len krátko pôsobiacej školy mystického fašizmu“, praktický italský fašizmus jeho doby považoval za druh malomeštiactva. To je podľa všetkého pravda, no zároveň ide zo strany autora o banalizovanie tejto Evolovej osobnej črty. V rámci objektivity by bolo vhodné dodať napríklad to, že Evola počas rokov 1934 až 1943 editoval kultúrne stránky v žurnále Regime Fascista a približne od roku 1943 dokonca pracoval pre SS Ahnenerbe vo Viedni.

 

Samostatnou kapitolou je prístup k Janovi Keferovi. V tomto prípade z môjho pohľadu už nejde len o nekritičnosť, ale aj o tvorbu neopodstatnených úsudkov. Názorným príkladom je tvrdenie v stati o možných príčinách Keferovho zatknutia nacistami: „Nejpravděpodobnější výklad je však ten, že nacisté zatkli Kefera v souvislosti s tažením proti okultistům a do koncentračního tábora jej dopravili proto, že právě jeho pokládali za Říši nebezpečného, neboť, jak jsem už uvedl, měli zájem získat ho, ale nepodařilo se jim to a jejich experti věděli, že je vynikající theurg.“

Nevidím dôvod, prečo by táto verzia mala byť najviac pravdepodobná. Práve naopak – veriť, že Kefera nacisti zatkli preto, lebo sa obávali jeho teurgických schopností, ktorými by mohol ohroziť Tretiu ríšu, mi príde ako nečakaný výlet do sféry fantasy. Takzvané „ťaženie proti okultistom“ nebolo zo strany nacistov vedené z obavy pred ich magickými silami, ale celkom inými, celkom svetskými motívmi. Okrem toho, rušenie okultistických krúžkov a združení bolo len malým zrnkom piesku v množstve nacistami zrušených organizácií, klubov, hnutí atď.

S výkričníkom je publikovaná veta ku Keferovej poznámke o blížiacej sa katastrofe: „…tyto řádky publikoval Kefer v r. 1937, v době, kdy se hovořilo o míru a mír se zachraňoval!“ Netuším, či má ísť o dôkaz Keferových vešteckých schopností, no treba podotknúť, že v roku 1937 žila v obavách z nemeckej agresie už (prinajmenšom) celá Európa. Za oveľa predvídavejšie a pozornosti hodné by som považoval varovania niektorých ekonómov a diplomatov (napr. Morrison, Herter, Bullitt, Berle, Keynes) o nevyhnutnosti ďalšej veľkej vojny vedenej zo strany Nemecka, ktoré vyslovili v rokoch 1918 – 1919.

 

V stati o Kabelákovi sa zas objavujú zmienky o niektorých jeho výrokoch, ktoré mi pripadajú byť prijímané dosť nekriticky. Myslím napríklad povestný výrok: „Viděl jsem ho jednou, jak si pohrával s kulovým bleskem.“ (o Lasenicovi), alebo tvrdenie o exaktnom rozbore takmer neznámeho rukopisu v Benátkach, vďaka ktorému Kabelák dokázal „zásadný vplyv perského mága Ostana na niektoré Demokritove ideje“. Kabeláka som síce osobne nepoznal, no obecne môžem povedať, že keby ma niekto konfrontoval s podobnými výrokmi, považoval by som ho za blázna. U Nakonečného – profesora psychológie – ma zaráža vôbec ich publikovanie v texte, naviac asi v relatívne validne prijímanom význame.

Takisto ma zaráža, že zrejme prijíma aj Kabelákove pokusy o filozoficko-hermetickú tvorbu a prikladá im aj iný význam, než exaktný dôkaz blúznenia ich autora. Na strane 256 je v knihe publikovaný obrázok Kabelákovych rukopisných poznámok k strojopisu diela Magia divina. Keďže nie som odborník na psychiatriu, nedokážem určiť diagnózu toho, kto tieto poznámky písal. So všetkou miernosťou povedané však ide o značne amatérske a zmätené pokusy o vytváranie filozofických syntéz, avšak bez akéhokoľvek skutočného významu, či integrity, ku zmyslu ktorých by sa nedopátral ani Wittgenstein.

kabelak

 

V druhom vydaní však nastáva v tomto smere oproti prvému aj pozitívny posun. Napríklad pseudofotografické pokusy z Lasenicovho kruhu („fotky“ gnómov, lariev a iných bytostí), sú tu už poväčšinou podávané aspoň s otáznikmi a výkričníkmi v zátvorkách. Nakonečný tu trochu zľavil, pretože status týchto „fotografií“ bol už naozaj neudržateľný a pochybujem, že ktokoľvek súdny bol ešte ochotný brať ich vážne ako klenoty zachytávajúce vrcholy Lasenicovej magickej praxe.

 

*

 

Podobne ako aj v iných svojich knihách, aj tu by autor urobil lepšie, keby sa nepúšťal na tenký ľad súčasného magického diania. V prípade tejto knihy ide síce len o mierne výboje týmto smerom, no aj tak nie bez chyby. Píše sa tu napríklad o akomsi „Henry Smithovi Bertiauxovi“ – „znalcovi vúdú“, ktorý má byť v súčasnosti najvýznamnejším predstaviteľom crowleyánskeho O.T.O. v USA. Podľa všetkého sa jedná o Michaela Bertiauxa a jeho rád O.T.O.A. Ten má však s pôvodnou crowleyánskou líniou O.T.O. naozaj pramálo spoločného (de facto vôbec nič, ide o diametrálne odlišnú líniu).

 

Napriek vyššie uvedeným pripomienkam však považujem Novodobý český hermetismus za vynikajúcu knihu, ktorú odporúčam všetkým záujemcom o túto oblasť. Obsahuje neoceniteľné, zasvätené a podrobné informácie, mapuje nielen vývoj českého hermetizmu, ale aj úskalia, s akými sa praktik môže stretnúť. V tomto zmysle je to jeden z kľúčových prameňov na tunajšom trhu.

V neposlednom rade ide o veľmi zaujímavé čítanie aj keby sme k popisovaným hermetikom pristupovali len ako ku hráčom LARP-u. Ich životné osudy sú strhujúce, nájdeme v nich vznešené aj zvrátené momenty, lásku, priateľstvo, nenávisť… Medzivojnové obdobie, kedy sa veľká časť popisovaných udalostí odohráva, má nezameniteľný pôvab. Tragický záver týchto snažení v čase druhej svetovej vojny má zas oveľa temnejšie zafarbenie. V dobrom hovorím, že čítať túto knihu sa dá aj ako zaujímavú beletriu, resp. mystifikáciu, pri ktorej sa budete pýtať, čo je myslené vážne a čo je už fantázia.

Pomedzi riadky presakuje dobre mienený úmysel autora, jeho ľudské obavy o praktikov, ktorí by sa na tieto vody vybrali nepripravení a snaha nasmerovať ich snaženia ušľachtilým smerom. (Je to viac ako desať rokov, čo so mnou Nakonečný veľmi vľúdne a ochotne komunikoval, odpovedal na moje dotazy a radil mi, aby som sa mágiou nezaoberal.)

Táto snaha vytvoriť z medzivojnových hermetikov akési nasledovania hodné vzory prináša vyššie naznačené nedostatky, no s pochopením jej zámeru ju nemožno považovať za neopodstatnenú, či nesprávnu. (Rovnako nesprávne by však bolo aj tváriť sa, že tieto nedostatky neexistujú a z úcty k veku, dielu a erudícii Nakonečného mu len bezhlavo, nekriticky tlieskať. Osobne by mi bol v pokročilom veku sympatickejší prejav toho, že „mladá generácia“ ma stále berie ako tvrdého partnera-oponenta, než bezhlavý aplauz v obave, že „starého pána“ rozčúlia a on to nerozdýcha.)

Aj keď som ako osoba, moje ideové smerovanie i moja tvorba – z hľadiska úspešnosti správneho nasmerovania – zrejme čosi ako naplnenie Nakonečného najhorších nočných môr a najtragickejší spôsob, akým to mohlo dopadnúť, chcem zložiť jeho dielu poklonu.

*

Milan Nakonečný: Novodobý český hermetismus

Eminent, 2009