V nadväznosti na článok o požiadavkách na knihy, ešte zopár myšlienok o písaní. Veľmi si vážim spätnú väzbu na moje príbehy, najmä vecné postrehy, pripomienky a nápady, ale aj zážitky či emócie, aké ste mali pri ich čítaní. Nechcem tu trieskať frázy, ani sa zaliečať, no každý čitateľ, ktorý do mojej knihy/príbehu investuje peniaze a (najmä) svoj čas i záujem, je pre mňa čosi ako veľmi napĺňajúci pozitívny zázrak.

Žiadosti typu: „Píšte už iba knihy ako Tma alebo Strach, nie ako V tieni mafie a Na smrť“, prípadne presne opačné: „Píšte už iba knihy ako V tieni mafie a Na smrť, nie ako Tma alebo Strach,“ však žiaľ nemôžem brať príliš na vedomie. Existuje na to niekoľko dôvodov.

Hovoriť autorovi, resp. akémukoľvek tvorivému človeku, čo by mal a čo by nemal tvoriť, je tá najhoršia služba, akú mu môžete urobiť (bez ohľadu na to, ako dobre to myslíte). Pekne to vyjadril Jo Nesbo – tvorba nie je o tom, čo chcú diváci, čitatelia, poslucháči atď.. Akonáhle sa umelec začne prispôsobovať želaniam a chutiam publika, stráca jeho tvorba automaticky silu, autentickosť, emócie a napokon aj popularitu.

Bez ohľadu na to, čo si myslia mnohí laici, vytvoriť kvalitnú knihu, ktorá sa zároveň stane hitom či bestsellerom, nie je o tom, vyhovieť chutiam čo najväčšieho počtu ľudí. Dobrý autor nepíše to, čo chcú čitatelia. Dobrý autor vchádza do seba, do hĺbky, a doluje odtiaľ svoje najvnútornejšie emócie, pohľady, vízie, traumy, radosti, strachy, nádeje, komplexy atď. Dobré písanie nie je nadbiehanie vkusu čitateľov, autor nevstupuje do čitateľského sveta (ktorý je, už len kvôli početnosti a rôznorodosti čitateľov, aj tak neprehľadným a premenlivým labyrintom s tisíckami zrkadiel, kde nemožno nájsť žiadnu „správnu“ cestu). Práve naopak: autor ponúka svoju víziu, on pozýva čitateľa k sebe, do svojich svetov. To, čo zo seba vydoluje, v čitateľovi buď vyvolá rezonanciu, alebo nevyvolá; buď ho vytvorené svety vtiahnu na prieskum, alebo nevtiahnu. Autor s tým v podstate nič viac urobiť nemôže. V momente, keď začne nadbiehať čitateľským želaniam, skončil.

Platí tu paradox – čím viac si autor čitateľov váži, tým menej sa musí orientovať podľa ich prianí ohľadom toho, ako by mala jeho tvorba vyzerať a akým smerom by sa mala uberať.

Vyplýva z toho jediné – ak sa vám niektorá z viacerých línií mojej tvorby nepáči, alebo vás neoslovuje, nečítajte ju. Kúpiť si Tmu a čakať niečo ako Na smrť môže skončiť jedine sklamaním. (Pritom ani jednu knihu neznižujem, na každú som, v rámci jej kategórie, patrične hrdý; no sú to, celkom vedome a zámerne, úplne iné autorské i čitateľské vesmíry.) Je to, ako vybrať sa na koncert vážnej hudby dirigovaný či komponovaný Oskarom Rózsom a potom mu vytýkať, že to nebolo ako jeho tvorba v rámci Free Faces.

Pokiaľ chcete bezpečnú pôdu mnohopočetných sérií, určite nájdete vhodnejších autorov, ktorým je takýto typ tvorby vlastný. (Nijako neznižujem, sám rád čítam niektoré série.) Ja však každou knihou pozývam (alebo sa o to aspoň snažím) na dobrodružnú cestu do nepreskúmaných oblastí. Bez záruk a dopredu daných istôt ohľadom toho, s čím sa – formou i obsahom – stretnete. Pointou je pre mňa neustále rozširovanie svojho, a následne aj čitateľovho, záberu. Úplne v pohode, v pozitívnom duchu a narovinu preto hovorím – instantnú dávku známych postáv, postupov, dialógov a emócií hľadajte inde. Alebo, ak sa vám páči iba niektorá línia môjho písania, počkajte si – je dosť pravdepodobné, že časom sa objaví môj nový titul, ktorý sa viac priblíži tomu, čo čakáte.

Nebude to však ako na bežiacom páse, lebo tvorba každej knihy je pre mňa expedícia, nie recyklácia; variácie na rovnakú tému alebo metódu písania ma bavia iba krátky čas, potom potrebujem zmenu a oddychový čas pre prípadný návrat (ale už v inej perspektíve, keďže stále platí Herakleitovo: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“). Mnoho autorov dokáže písať skvelé série alebo žánrové monobloky, ja medzi nich nepatrím – nie preto, že by som to nedokázal, ale preto, že by ma to (aspoň nateraz), nebavilo ani nenapĺňalo. Potrebujem nové chute, nové územia aj prístupy; práve to sa snažím vo svojich knihách odovzdať a považujem to za esenciálnejšie než konkrétne šablóny príbehov, vymedzené žánre a pod.

Každú moju knihu sprevádza promo text, ktorý jasne hovorí, o aký žáner a typ príbehu pôjde. Nechcite od mňa, prosím, aby som tvoril iba v rámci toho žánru či šablóny, ktoré najviac oslovujú vás osobne. Nebavilo by ma to a takto vytvorené knihy by nestáli za nič. Navyše, takýchto požiadaviek dostávam desiatky, pričom väčšina z nich je v niečom úplne protikladná k ostatným (viď článok Požiadavky na knihy).

Samozrejme, veľmi si vážim, keď mi napíšete, či sa vám niektorá kniha páčila alebo nepáčila, no v rámci rôznorodosti žánrov alebo prístupov si naozaj nepomôžem a nebudem sa obmedzovať iba na niektorý. Keď hodnotíte moju knihu, a chcete, aby to pre mňa bolo prínosné, hodnoťte ju samú o sebe, alebo v rámci jej žánrového vesmíru, nie naprieč autorskými i čitateľskými galaxiami (Napríklad Tma vs Na smrť. Prečo je nemožné produkovať iba knihy ako Na smrť som vysvetlil v tomto videu.)

Oveľa viac než monožánrové zameranie mi odjakživa pasuje experimentálne rozpoloženie, premenlivosť, ktoré sú podstatou mojej tvorby. Bez mučenia priznávam, že najväčšiu radosť mám z čitateľov, ktorí moje písanie dokážu oceniť v celej rôznorodosti a šírke, no chápem, že to nie je pre každého.

Na záver dodám, že vzorom ohľadom tohto prístupu mi je napríklad Martin Scorsese, ktorý dokáže kvalitne zrežírovať mafiánske filmy ako Goodfellas či Departed, ale aj duchovný Kundun, životopisný Aviator, dokumentárne snímky, epizódy seriálov či televízne filmy.

Dôležitý pre mňa nie je žáner, ale duša príbehu. Triler, mafiánske príbehy, horor, atď., to všetko sú sekundárne malichernosti, formy, ktoré si vyberám podľa potreby na sprostredkovanie centrálnej emócie či témy príbehu a podľa toho, ako mi sedia na vyjadrenie čohosi hlbšieho, univerzálnejšieho a dôležitejšieho.  (Samozrejme, v súčasnej fáze písania sa snažím, aby mali príbehy aspoň nejaký spoločný menovateľ – tým je napätie alebo strach. Na romantické príbehy sa zatiaľ nechystám, možno raz. ;) )

Pokiaľ čitateľ lipne na konkrétnom žánri, chápem to a som mu úprimne vďačný za jeho priazeň (dokonca sa z toho vyložene teším), no zároveň vo mne jednoducho nevznikne pocit, že prenikol k úplnej podstate mojej tvorby a možno aj akéhosi autorského odkazu. Za to sa na mňa nehnevajte, som už raz taký. ;)

 

Predsalen ešte dodatok:

Vyššie uvedené neznamená, že by mal autor zostať odtrhnutý od čitateľskej obce, komunity aj spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Práve naopak, mal by zostávať v čo najintenzívnejšom, až organickom kontakte s tým, čím spoločnosť žije a dýcha. Cestu k tomu, aby jeho výpoveď vyvolala u ostatných rezonanciu, však nehľadá nadbiehaním masovým trendom či chutiam, ale dolovaním do seba samého – kdesi, v dostatočnej hĺbke, totiž takmer všetci prežívame podobné veci, riešime podobné otázky, máme podobné obavy, strachy, radosti atď. Cesta k univerzálnej platnosti a silnej rezonancii príbehu teda nevedie cez oceán okolitej masy, ale cez hlbinu autorovho vnútra.