Hovorí sa, že každý má svoju drogu, ktorej nedokáže odolať; voči ktorej je celkom bezbranný. Je otázkou náhody a šťastia, či v živote na túto svoju drogu narazíme, objavíme ju, alebo nie. Ak sa tak nestane, naše šance na prežitie pokojného života sa o niečo zvyšujú. Ak na ňu naďabíme, začne sa zväčša zostupná špirála.

S históriou je to podobné. Jej skúmanie je z veľkej časti o tom, či človek naďabí na oblasť, ktorá je jeho Pandorinou skrinkou a či ju otvorí. Verím, že v historiografií sa nachádzajú oblasti, pre aké psychika človeka, ktorý sa nimi začne zaoberať, nemá žiadne obranné mechanizmy. Ak sa takáto historická oblasť s takýmto človekom „zrazí“, stane sa to, že daný historický úsek človeka „posadne“, vcucne, pohltí; dotyčný jednoducho stratí možnosť racionálne sa v ňom orientovať. Každý má svoju oblasť histórie, ktorá slúži ako Pandorina skrinka jeho vnútorných démonov, potlačených frustrácií, či snov. Väčšina ľudí má šťastie, že sa k svojej Pandorinej skrinke (čo sa týka histórie), nikdy nedostane. Od neblahých dôsledkov ich izoluje hrubá vrstva vlastnej nevedomosti. Samozrejme, stupne a intenzita dôsledkov otvorenie historickej Pandorinej skrinky môžu byť rôzne. Od relatívne neškodných (romantické očarenie stredovekom, nadšenie zo starovekého Egypta a pod.), až po tie pomerne nebezpečné a hrozivé (nadšenie zo starovekých náboženských kultov a pokusy o ich oživovanie, podľahnutie národným historickým mýtom atď.).

Memetika by tento fenomén možno vedela vysvetliť. Jedným z najtemnejších mne známych prípadov pohltenia historickým úsekom je dráha britského spisovateľa historických kníh Davida Irvinga. Jeho Pandorinou skrinkou sa stal nacizmus. Zatiaľ čo jeho prvá práca o bombardovaní Drážďan Spojencami bola aj v odborných kruhoch prijatá relatívne pozitívne, na konci jeho cesty je popieranie holocaustu, spolupráca s extrémne pravicovými skupinami a uväznenie v Rakúsku. Jeho pohlcovanie bolo postupné a dá sa priebežne sledovať v jeho knihách.

Uvedomujem si, že predostieram značne nebezpečnú myšlienku, no napriek tomu tvrdím, že Irvingove knihy nie sú zlé a mali by sa čítať. Avšak za určitých podmienok. V prvom rade treba chápať, že nejde o historiografické knihy a Irving nie je skutočný historik. Skôr historizujúci spisovateľ, resp. publicista. Jeho knihy nie sú vhodným úvodom do problematiky (aj keď ako úvod často slúžia, pretože sú písané čítavým štýlom a nie sú nijako náročné).

Naopak, ako úvod pre nedostatočne informovaného čitateľa môžu byť značne zavádzajúce. Pokiaľ má ale čitateľ vytvorenú dostatočnú sieť základných faktov a súvislostí – načítaním diel serióznych historikov ako Kershaw, Bullock, Fest, Toland atď. – môže byť čítanie Irvingovych kníh predsalen dosť osožné. Totiž, nie je mi známy žiadny iný autor, ktorý by – kultivovaným a väčšinou aj veľmi nenápadným – spôsobom približoval druhú svetovú vojnu a dianie v Tretej ríši z nemeckého pohľadu.

Iste, v diele Hitlerova vojna vykresľuje Hitlera ako takmer pozitívnu postavu, sympatiám voči ktorej sa miestami len ťažko ubrániť. Je to zvrátený výklad a zvrátená interpretácia zachádzajúca miestami až ad absurdum (napr. tvrdenie, že Hitler nevedel o prebiehajúcom holocauste). Avšak sprostredkúva svojim spôsobom jedinečný pohľad na to, ako Hitlera vnímali stúpenci nacizmu a v širšom zmysle aj celý nemecký národ. Umožní to pochopiť veľa vecí, pokiaľ je pre vás Irving len jedným kúskom skladačky v mnohonásobne rozsiahlejšej mozaike. Dodanie takejto plasticity pohľadu je ale vyvážené pomerne veľkým nebezpečím pohltenia sugestívnosťou tejto perspektívy. Preto je rozumné k Irvingovi prikročiť až po vybudovaní serióznych základov, napríklad z monumentálnej Hitlerovej biografie od Iana Kershawa.