Zaujali ma niektoré ohlasy na Trnkovo a Grausovo video parodujúce prezidenta. Najmä tie, v ktorých sa tvrdilo, že síce ukázali pravdu, ale zvolili si na to príliš vulgárny, urážlivý, primitívny a nedôstojný spôsob, ku ktorému by sa slušní a inteligentní ľudia nemali nikdy uchýliť.


Isteže, paródia je naozaj tvrdá, urážlivá a balansuje na hrane primitivizmu. Mnohí ľudia, ktorí to autorom v tejto konkrétnej situácii vytýkajú, však o sebe prezrádzajú, že nikdy aktívne (a úspešne) nevystupovali ako aktivisti proti arogancii podporenej legislatívnou alebo inou mocou.

Keď totiž niečo podobné reálne skúsite a podobnému aktivizmu sa venujete niekoľko rokov, postupne pochopíte jednu vec:

Od istej miery arogancie podopretej mocou sú všetky láskavé, inteligentné a slušné metódy totálne neúčinné.

Netvrdím, že je to najpozitívnejší objav občianskeho aktivizmu a vôbec sa z toho neteším. Taká je však realita. V boji s aroganciou či hlúposťou podporenou mocou môžete byť buď slušní, inteligentní a láskaví alebo úspešní. Málokedy oboje naraz.

Rešpektujem tých, ktorí sa snažia byť slušní, ohľaduplní a „na úrovni“ aj po niekoľkých rokoch vlastného osobného zápasu s tuposťou a mocou. Väčšinou však po dôslednej slušnosti a ohľaduplnosti volajú ľudia, ktorí z vlastnej skúsenosti ani len netušia, aké to je doťahovať sa s mocou za prsty, znášať neustály tlak, útoky, posmešky a, v konečnom dôsledku, cielenú arogantnú ignoráciu toho, o čo sa usilujete.

Pokiaľ arogantnému primitívovi v mocenskej pozícii slušne a dôsledne ukážete, že máte pravdu, uvediete argumenty a snažíte sa viesť inteligentný diskurz, už z „princípu“ neustúpi, bude vás mať za úplného kokota (uvádzam v autentickom znení, pretože on sa žiadnou slušnosťou nezaoberá), bude sa vám rehotať do tváre a dá si záležať, aby čisto mocensky obhájil status quo, prípadne ešte rozšíril stav, proti ktorému vystupujete.

Pre primitíva nafúknutého mocou je totiž slušnosť slabosťou, láskavosť ho provokuje a inteligentný prístup ho nabáda k tomu, aby vám poriadne ukázal, kto je boss. Našepkáva mu to jeho prirodzenosť.

 

AKO TO FUNGUJE V PRAXI

Pekným osobným príkladom bola pre mňa aktivita vedúca k odstráneniu pamätnej tabule nacistického kolaboranta a fanatického obdivovateľa Adolfa Hitlera – kňaza Jána Ferenčíka z budovy ružomberského mestského úradu. (Viac o Ferenčíkovi sa môžete dočítať v článku Prečo musela ísť Ferenčíkova tabuľa dole.)

Na budovu ju vyvesil v roku 2004 Ružomberský katolícky kruh po odsúhlasení poslancami (Ferenčíka poslancom predstavili ako kultúrnu osobnosť a kňaza, o jeho pôsobení v rokoch 1939 – 45 sa vôbec nediskutovalo.)

V roku 2006 proti tabuli oficiálne protestovalo miestne združenie Zväzu protifašistických bojovníkov. Od mestského úradu sa však nedočkali žiadnej odpovede, tabula tam visela naďalej. (Miestny katolícky kruh má tradične dobré väzby na samosprávu a niektorých miestnych politikov.)

V roku 2008 som v mestskej televízii natočil a odvysielal reportáž o tabuli, v ktorej sú slušným a absolútne neurážlivým spôsobom zhrnuté všetky fakty. Reportáž bola z novinárskeho hľadiska maximálne objektívna, o čom svedčí aj fakt, že vyhrala štyri celoslovenské i medzinárodné ceny za publicistiku. Zo strany mestského úradu žiadna reakcia, tabuľa visí ďalej.

V roku 2009 opätovne protestoval Zväz protifašistických bojovníkov. Tentoraz predložili odborné historiografické posudky z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a z Vojenského historického ústavu, ktoré z pozície týchto inštitúcii potvrdzujú už dávno známe fakty. Mestský úrad prisľúbil, že si dá vypracovať vlastný posudok. Stalo sa tak, vznikol teda ďalší posudok od iného historika zo Slovenskej akadémie vied. Tento bol k Ferenčíkovi o čosi zhovievavejší, no v závere napriek tomu konštatuje, že tabuľa takejto osobnosti by azda nemala byť umiestnená na budove mestského úradu. Mestský úrad prehlásil, že sa s Katolíckym kruhom dohodli, že tabuľa sa premiestni na budovu Katolíckeho kruhu.

Rok 2011. Tabuľa stále visí na budove mestského úradu, na dotazy, kedy sa podľa dohody odinštaluje, už opäť nikto nereaguje. Po šiestich rokoch aktivít a vyčerpaní všetkých slušných, uhladených a inteligentných spôsobov riešenia som teda v rozhovore pre SME s Karolom Sudorom nazval Ferenčíka „fašistickou sviňou“. Dotlačilo ma k tomu rozhorčenie nad touto morálnou katastrofou aj frustrácia z niekoľkoročnej arogancie a ignorovania všetkých pokusov o slušné riešenie. Navyše, aj keď ide o pejoratívny výraz, obsahovo ho považujem za adekvátny vzhľadom k Ferenčíkovej vojnovej činnosti (verejná kolaborácia s nacistami, verejné oslavovanie Hitlera a jeho politiky až do konca vojny, verejné oslavovanie a hostenie esesákov potláčajúcich povstanie, udanie miestnych odbojárov, hlasovanie v Slovenskom sneme za protižidovské opatrenia, napr. za arizačný zákon atď.)

Po zverejnení rozhovoru vypuklo peklo. Anonymy v miestnom periodiku žiadali moje prepustenie z práce na mestskom úrade, niektorí katolícki aktivisti vyjadrovali pohoršenie nad tým, čo som si to dovolil – veď išlo o kňaza (doteraz sa o kauzu vôbec nezaujímali a Ferenčíkova tabuľa im nevadila), mestom prebehla vlna rozhorčenia nad mojou drzosťou a vulgárnosťou. (Je príznačné, že drzosť a vulgárnosť tých, ktorí na budovu MsÚ dostali takúto pamätnú tabuľu a zamlčali pritom podstatné fakty o Ferenčíkovej osobe, sa vôbec nerieši a už vôbec sa voči nim nevyvodzuje nejaká zodpovednosť. Mesto aj naďalej podporuje Katolícky kruh formou dotácií z verejných peňazí, nenastalo ani žiadne morálne napomenutie.)

Až teraz sa však veci dali do pohybu. Jediný pejoratívny výraz sa (žiaľ) ukázal účinnejší než všetky predchádzajúce inteligentné a uhladené spôsoby dokopy. Zatiaľčo časť verejnosti sa ma chystala ukameňovať, druhá časť si konečne všimla, o čo pri tejto kauze vlastne ide. Zosilneli aj hlasy proti tabuli, oficiálne protestoval Ústredný zväz židovských náboženských obcí, vec sa konečne začala riešiť.

Do týždňa bola tabuľa z budovy MsÚ zvesená.

Akcia vyvolala silnú reakciu. Nájdu sa aj ľudia, ktorí sú ešte aj teraz, takmer dva roky po zvesení tabule, do krvi urazení, organizujú semináre, na ktorých sa snažia Ferenčíka krkolomnou argumentáciou očistiť a kolektívne odsudzujú moje vraj absolútne urážlivé vyjadrenie. (Aj Katolícky kruh sa v spolupráci s niektorými miestnymi politikmi usiluje o opätovné vyvesenie tabule.)

Podstatným ponaučením z celej kauzy pre mňa je, že tento pohyb a riešenie problému nevyvolali slušné protesty, upozorňovanie na problém, odborné posudky, ocenenia reportáže a pod.

Vyvolal ho až urážlivý a vulgárny pejoratívny výraz. (Samozrejme, sám osebe, bez podhubia vytvoreného predchádzajúcou činnosťou, by nefungoval.) Som presvedčený, že keby som v rozhovore znova len slušne, dôrazne, no uhladene zopakoval známe fakty, nič by sa nezmenilo a pamätná tabuľa by doteraz visela na budove úradu.

 

PREČO JE TO TAK

Dvadsať rokov trvajúca morálna degenerácia našej spoločnosti nie je čosi abstraktné, nad čím sa môžeme pohoršovať v intelektuálnych článkoch. Je to reálny proces s reálnymi dopadmi. Jedným z nich je, že proti arogancii moci sa na Slovensku už dávno nedá bojovať iba uhladenými spôsobmi. V súčasnosti je už zväčša nevyhnutný aj istý verbálny radikalizmus. Bojovať proti neslušnosti a arogancii výhradne slušne a v rukavičkách je síce pekná idealistická predstava, no reálne je to úplne neúčinný, ba kontraproduktívny prístup vedúci k posilneniu pozícií neslušných a arogantných.

Ak v dohľadnej dobe nenastane závažný spoločenský obrat, kríza sa ešte prehĺbi a na riešenie už nebude potrebný iba verbálny, ale aj reálny radikalizmus odrážajúci sa v činoch. (Možno sa už nachádzame v tomto štádiu.) Z takéhoto vývoja sa neteším, iba konštatujem.

***

Kliknite na „Páči sa mi to“ na mojej fanpage a sledujte najčerstvejšie info o mojich knihách, súťaže o výtlačky s podpisom, novinky, nepublikované pasáže z kníh, videocasty, odpovede na vaše dotazy a veľa ďalšieho: http://www.facebook.com/jozokarika