Po troch rokoch od mojej reportáže odmontovali z budovy ružomberského mestského úradu pamätnú tabuľu nacistického kolaboranta a fanatického obdivovateľa Adolfa Hitlera – Jána Ferenčíka. Zvláštny pocit. Stena pod ňou má úplne inú farbu. Vidieť, že tabuľa tu visela dlho. Pekelne dlho.

Po mojej reportáži odvysielanej začiatkom roka 2008 a niekoľkých publicistických cenách, čo získala, sa toho neudialo toľko, ako som čakal. Tabuľa na budove stále visela. Svoju frustráciu som ventiloval v článku Nacista na mestskom úrade.

Odvtedy mi stále vŕtalo v hlave, či som naozaj urobil všetko, či som niečo nepokašľal. Mal som pocit, že som celú vec dobre nepochopil, že mi čosi dôležité uniklo.

Nechal som sa vtedy dať dole, uspať, zatlačiť do rezignácie. Hneval som sa na ľudí, ich pasivitu, nezáujem, neviem, čo všetko. Čosi na tom bolo, ale kašlať na to. Ľudia sú takí, akí sú. Čakať, že sa budú správať inak, než ako sa správajú, je zbytočná strata energie a nervov. Prvým krokom k zmene je prijatie skutočnosti. Nech je aká je, treba ju akceptovať. Nie sa rozčuľovať, zatrpknúť, ale počítať s takým stavom vecí, aký naozaj je. A konať. Pripraviť si takú stratégiu, ktorá obsahuje reálne predpoklady a kalkuluje s prvkami spoločenskej reality.

Idealizmus tu nie je príliš na mieste. Možno kdesi na začiatku. Čím viac sa chcete priblížiť ku koncu, tým viac treba upúšťať od prvotného idealizmu a konať pragmaticky.

Po troch rokoch som si teda povedal, že do toho pôjdem znova. Tentoraz inak a s tým, že tabuľa pôjde z budovy radnice dole. Celkom legálnou a legitímnou cestou.

Keď sa ozval Karol Sudor s ponukou na rozhovor pre www.SME.sk, bola to perfektná príležitosť. Vedel som, že tentoraz to bude chcieť inú stratégiu. Zaujímalo ma, či som sa v chápaní sociálnej dynamiky za tie tri roky niekam posunul a dokážem to urobiť lepšie než posledne.

Karol odviedol vynikajúcu prácu, ja som robil čo sa dalo. Čo sa týka môjho prejavu, vrátil som sa ku svojim koreňom. Výsledok:

Jozef Karika: Ružomberok má čestný flek pre fanúšika Hitlera

Článok si prečítalo viac než 30 000 ľudí. Po publikovaní sa strhla búrka. Celkom slušná poľovačka, požiadavky na moje prepustenie z práce, pobúrený zúrivý anonym v miestnej tlači a ďalšie zábavky. Nič na čo by som nebol zvyknutý.

Zároveň však tentoraz stačilo málo a aktivizovali sa rôzne inštitúcie, záujmové skupiny i jednotlivci, ktorým umiestnenie tabule vadilo rovnako ako mne.

Ukázalo sa, že viaceré z týchto skupín od roku 2008 aktívne konali, aby tabuľa zmizla. Urobili veľa práce, o ktorej som nevedel. Chýbal im však medzičlánok, ktorý by všetky čiastkové aktivity prepájal a zjednocoval. Týmto článkom – prepájačom – sa automaticky stáva ten, kto celú vec uvedie do pohybu. Preto som pred tromi rokmi nemal ustúpiť do úzadia.

Tentoraz sa odrazu ukázalo, že máme k dispozícii dva odborné posudky ohľadom J. Ferenčíka zo Slovenskej akadémie vied, ďalší z Vojenského historického ústavu. Posudok z Múzea SNP bol na ceste, nebolo ťažké získať ho. Všetky boli pomerne jednoznačné. Z každého viac či menej otvorene vyplývalo, že tabuľa J. Ferenčíka na budove mestského úradu nemá čo robiť.

Vynikajúce stanovisko zaslal Ústredný zväz Židovských náboženských obcí, Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, miestne Hnutie nespokojných občanov, miestne kluby niektorých politických strán, ale aj množstvo jednotlivcov. Podpora prišla aj od médií. Veci sa dali do pohybu, spustila sa lavína, vedenie mesta zaujalo jasný postoj.

Výsledok:

Tlačová správa TASR: Tabuľu kontroverzného kňaza zvesili zo steny ružomberskej radnice

Išlo o obyčajnú tabuľu, symbol. Nič veľké. Napriek tomu sa mi od minulého týždňa v Ružomberku lepšie prebúdza.

Pripájam zopár poučení z krízového vývoja:

Ľudia radi pomôžu, ale iniciátor, ktorý je v očiach verejnosti automaticky považovaný za „vodcu“ celého pohybu, sa nesmie nechať zostreliť. Akonáhle iniciátor ochabne, skončí aj dobre sa rozbiehajúci sociálny pohyb, roztriešti sa.

Iniciátor si môže dovoliť ustúpiť do úzadia až keď sa rovnováha síl definitívne preváži v prospech veci, ktorú rozbehol. Aj v tomto prípade však musí aktívne podporovať dobrovoľníkov ochotných vystupovať v záležitosti. Zostáva skrytým motorom diania.

Pri zapojení médií treba v dnešnej dobe informačného pretlaku postupovať podľa pravidla: „Kto chce dostreliť, musí prestreliť.“ Korektné, uhladené vystupovanie nikam nevedie. Nevystúpi z informačného šumu, neosloví dostatočný počet ľudí a nemotivuje ich, nestrhne masu. Treba používať radikálne a jednoduché vyjadrovanie, samozrejme v medziach prijateľnosti – nie vyvolať spätný odraz, pôsobiť agresívne alebo prehnane útočne.

Iniciátor musí byť pripravený zniesť reakciu, akú takéto vystúpenie vyvolá. Mal by s ňou dopredu počítať. Budú sa v nej miešať sympatie, antipatie, ľahostajnosť, agresivita – rôzne emócie. Nepríjemná na reakcii býva jej masovosť. Iniciátor musí byť pevný, nemusí získať sympatie všetkých, nemal by sa o to ani snažiť. Musí vydržať najmä prvú vlnu kritiky, ktorá sa na neho znesie. Je s ňou konfrontovaný sám, stojí v jej centre. Až následne sa objavia skupiny a jednotlivci, ktorí sú ochotní vec otvorene podporiť. Často je pre nich viac než samotné prvé vystúpenie iniciátora motivujúca práve vlna osočovania, akej čelí. Ak iniciátor pôsobí ako martýr, získa na svoju stranu viac sympatií. Útočne a agresívne v takom prípade vyznie druhá strana.

Najhoršie je upozorniť na niečo a čakať, že sa veci samé rozbehnú. Nerozbehnú. Ten, kto záležitosť rozbehne, by mal osloviť jednotlivcov i skupiny, ktoré by ju mohli podporiť. Často stačí aj minimálny kontakt iniciátora a rôzne záujmové skupiny i jednotlivci sa aktivizujú. Prvotný dotyk je však dôležitý. Relatívne málo ľudí sa zapojí samo od seba. Akonáhle sú však oslovení, či požiadaní o pomoc, radi sa zapoja a aktivizujú.

Základné bojové pravidlo je, nikdy nezostať sám. Vždy minimálne dvaja. V tomto prípade ma podržalo a podporovalo šesť ľudí, vďaka čomu vznikol akýsi synergický efekt a celé dianie sa odohrávalo inak než v roku 2008.

Samozrejme, ďalším pravidlom je mať plán až po úplné zavŕšenie operácie. Nepochybujem, že reakcia na odinštalovanie tabule na seba nenechá dlho čakať a že to bude osobné. Preto sa netreba hneď uvoľniť, práve naopak – zíde sa mať zopár kariet v rukáve. Doniesli sa mi napríklad správy o pripravovanom trestnom oznámení zo strany Ružomberského katolíckeho kruhu. Pevne dúfam, že ide len o hlúpe fámy. Ale v prípade, že nie, teším sa na ďalšie kolo. Súdny spor tohto druhu je jedným z mojich tajných snov.

Poznámka na záver:

Jediné, čo ma trochu mrzí je, že vďaka aktivitám tohto združenia je s pronacistickými sympatiami neraz spájaná aj väčšinová katolícka komunita, ktorej imidžu a spoločenskému statusu to vyložene škodí. O to viac vítam aj aktivity z tejto komunity, ktoré si chcú spraviť poriadok vo vlastných radoch. Tie, ktoré smerujú k zaujatiu jednoznačného postoja k ľuďom, ktorí síce boli katolíckymi kňazmi, no v istom období života jednoducho zlyhali. V prípade Msgr. ThDr. Jána Ferenčíka išlo o tragické zlyhanie. Jeho otvorený obdiv k Adolfovi Hitlerovi a nacizmu vyvolal ostrú kritiku Vatikánu. Pápež Pius XII. 17. júna 1941 nariadil vyčiarknuť meno J. Ferenčíka zo zoznamu „Prelati domestici“, čím ho zbavil funkcie pápežského preláta.

***

Päť dôvodov, prečo musela ísť Ferenčíkova tabuľa dole