Náš štátny školský systém je bezpochyby zvrátený. Vlastne, idea školy ako taká je v  podstate zvrátená. Škola sa za edukatívnu inštitúciu len maskuje.

Predovšetkým základná. Všetko, čo v živote potrebujete naozaj vedieť, sa naučíte v jej prvom a druhom ročníku. Tých ďalších sedem rokov využíva vzdelávanie len ako masku formovania a mocenského pôsobenia na indivíduá (viď. Michel Foucault: Dozerať a trestať). Zatiaľ čo základná škola je čisto mocensko–politický nástroj, stredná sa z časti venuje aj vyučovaniu použiteľných vecí. Vysoká už naozaj súvisí najmä so vzdelávaním.

Toto zistenie neprekvapí. Pozrime sa do histórie. Škola, tak ako ju poznáme dnes, sa začala ako inštitúcia formovať v stredoveku; samozrejme ako mocenský nástroj cirkvi. Vzdelávanie tam bolo úzko prepojené s pôsobením na indivíduá tak, aby na konci procesu vychádzali vytvarované presne pre potreby cirkvi. Neskôr prebral túto rolu štát (tzv. výchovný aspekt školy). Skutočným zmyslom školy je plošné vytváranie bezproblémových jedincov, ktorí sa budú dať politicky riadiť, budú konformní a celkovo nebudú zasahovať do behu štátu.

Také je aspoň naše školstvo. Svojimi formami zostalo hlboko v totalite, kedy slúžilo (mocensky) priam príkladne. Na západe to dokážu lepšie maskovať. (Ak sa teda krajina práve nenachádza na dobrodružnej púti za novými formami kontroly, ako napríklad USA.)

Spôsoby formovania stádovosti a zabíjania náznakov individuality sú u nás obzvlášť perverzné. Tento mechanizmus, vytvorený ešte uhorskými vládami s celkom jasným zámerom, neskôr zdokonalený krátkym ľudáckym intermezzom a prehĺbený dlhým obdobím totality, ožil vlastným životom.

Žiadna kozmetická reforma, akých sme boli v posledných rokoch svedkami, ho nezmení. Naopak. Keďže už jednáme so svojbytnou štruktúrou žijúcou vlastným životom, akýkoľvek pokus zmeniť ju (okrem radikálneho), pohltí a využije vo svoj prospech. Všimli ste si, že skutočný výsledok niekoľkých posledných reforiem bol presným opakom ich účelu deklarovaného na začiatku? Propagovalo sa na začiatku odľahčenie žiakov od množstva memorovaného učiva? Výsledok: rozšírená maturita, viac memorovania. Niekto z ministerstva školstva si v krátkom záblesku zdravého rozumu uvedomil, že škola deti zbytočne stresuje a inicioval reformu na zlepšenie tohto stavu? Výsledok: niekoľko náročných testov a nezmyselných monitorov (ktorých jediným účelom je vytváranie práce pre nezmyselné štatistiky ministerstva) naviac; viac stresu, viac nechuti k škole. Tak by sa dalo pokračovať.

Situácia na Slovensku bohužiaľ vyústila do stavu, kedy jediným zdravým prístupom k základnej a strednej škole je nebrať ju vážne, obrniť sa cynizmom, venovať sa svojim záujmom a nejako ten nezmysel prežiť. Ak uveríte ilúziám, aké vytvára, ste stratení, zmrzačení na celý život.

Príklad. Záväzné učebné osnovy literatúry sú didaktikmi odborne (!) zostavené tak, že od akejkoľvek literatúry navždy odradia rádovo viacnásobne väčší počet žiakov, než naopak. Pri poézií (a vlastne aj próze) sa týra všemožnými rozbormi a pochybnými analýzami skrytých významov, gramatických banalít a vysnívaných alegórií namiesto toho, aby sa žiaci učili vychutnať obyčajný pôžitok z čítania. Nikoho zo študovaných didaktikov nikdy nenapadlo, že chcieť od osemnásť – devätnásťročného ročného študenta rozbory Camusových existencialistických noviel je zvrátené? Existencializmus je schopných intelektuálne uchopiť, odhadujem, tak desať percent dospelej populácie. Ale má ho pochopiť a vedieť analyzovať sto percent –násťročných adolescentov.

Nečudo, že po tejto masáži nič nehovoriacimi intelektuálnymi tehlami to väčšina mladých vzdá a nečíta vôbec. (Pozrite si kolónky ohľadom čítania v profiloch na nejakom pokeci.) Účel školy v tomto prípade úspešne splnený – nech ich číta čo najmenej, nech sú odkázaní na to, čo sa im ako informácia pustí cez médiá, nech príliš nemyslia. Dedičstvo komunizmu len tak prekvitá. Žánre, ktoré by mohli mladých prirodzene zaujať a priviesť ich postupne aj k čítaniu krásnej literatúry, do osnov nepreniknú. Mohli by tam narobiť škodu a niekoho naozaj priviesť k čítaniu.

V iných predmetoch je to podobné. Zložité matematické rovnice, aké sme boli všetci nútení riešiť na základnej a strednej škole, som odvtedy v reálnom živote ani raz nevidel. S výnimkou asi piatich spolužiakov – priateľov (fyzik, dvaja ekonómovia, jeden matematik-učiteľ, jeden inžinier) ich nevidel asi nikto z päťdesiatčlenného kolektívu dvoch tried. O bizarných chemických vzorcoch, rozboroch zložených súvetí a podobných úchylnostiach radšej pomlčím.

Sedemdesiat percent učiva základnej a strednej školy bolo celkom samoúčelných. Keby sa odtiaľ vyhodili, vôbec nič by sa nestalo. Ich zmyslom bolo obrať ma o čas a energiu, ktoré keby som venoval do samoštúdia alebo koncentrovaného štúdia oborov aké ma bavia, bol by som celkom iným človekom. Nehovorme o nejakej všeobecnej vzdelanosti. Je to ilúzia. Ľudská psychika nie je konštruovaná takto. Tých sedemdesiat percent učiva, ktoré pre mňa osobne neboli dôležité, si proste nepamätám. Kto by to držal v hlave? Zabudnete ich za pár mesiacov, ak s tým aktívne nepracujete. Ich učenie sa bolo pre mňa celkom zbytočné. Ako dospelý človek s doktorátom som azda schopný to posúdiť.

***

Pokračovanie článku si môžete prečítať tu.