Paradoxne, Stephen King asi najmenej. Samozrejme, King za svoju dlhoročnú spisovateľskú kariéru redefinoval hororový žáner ako taký (aj keď podľa mňa už dobrých 20 rokov horory nepíše), a ťažko dnes v západnej literatúre nájdete moderný hororový príbeh, ktorý by neniesol aspoň promile kingovskej krvi.

Jeho román To je vlastne monumentálnym súhrnom všetkých možných hororových formúl, takže niektoré z nich sa zákonite viac či menej odrážajú v každom modernom horore. (Asi ako sa v 95-tich percentách fantasy literatúry odráža čosi z Pána prsteňov.) Čistých strašidelných vzorcov neexistuje zas až tak veľa, na čo upozorňuje už Lovecraft vo svojej štúdii Nadprirodzená hrôza v literatúre

Napriek tomu by však bola redukcia všetkého hororového (či už v mojom alebo iných románoch) iba na „kingovskú inšpiráciu“ veľmi krátkozraká/povrchná.

V skutočnosti je to oveľa širšia paleta, konkrétne ohľadom Strachu ma najviac inšpirovali:

Michelle Paverová – románom Kroky v temnote (originál: Dark Matter). Veľmi stiesňujúca atmosféra, osamelý výskumník odrezaný od sveta uprostred zimnej pustiny. (Postupne zisťuje, že tam nie je až tak sám.)

Dan Simmons – románom Terror. Posádky dvoch ľodí uviaznuté v zajatí ľadu (v arktickej noci). Postupne likvidované čímsi, čo prichádza z okolitej mrazivej temnoty.

Čo sa týka spracovania a celkového feelingu – jednoznačne japonská hororová vlna. Filmová aj literárna (najmä Kodži Suzuki).

Čo sa týka zachytenia úzkosti a nedefinovateľného strachu – najmä štylisticky a „pomedzi riadky“ – Franz Kafka, Gustav Meyrink a Carlos Castaneda. (Možno aj trochu existencializmu, najmä Sartre, prípadne Camus a Heidegger – „Úzkosť zjavuje nič.“ atď.)

Pobyt v strašidelnom byte/dome – román od Susan Hillovej Žena v čiernom. (Najmä kontrasty v opise útulného a desivého prostredia.) Rovnakou mierou aj vynikajúci horor od Richarda Mathesona Pekelný dom.

Plus veľa ďalšieho (Lovecraft, Ketchum, Barker, určite aj spomínaný King), ale uvedené romány a prvky asi najviac. Z takejto rôznorodej zmesi autor vytvára vlastné dielo, v lepšom prípade originálne. Prirodzene, dnes už každý nový príbeh možno rozložiť na drobnejšie „súčiastky“, ktoré boli niekde použité. Originalita spočíva v autorovej vízii (vlastná tvorivosť i nápady) a schopnosti vytvoriť nové variácie a konštelácie, v ktorých tieto „súčiastky“ použije tak, aby bolo výsledné dielo samostatné, svieže a prekvapivé, nielen kopírka čohosi staršieho.

Vyššie uvedené nepíšem kvôli exhibovaniu svojho rozhľadu (ktorý nepovažujem za nejak veľký). Skôr chcem záujemcom či začínajúcim autorom ukázať, že je naozaj dôležité veľa čítať. Prinajmenšom preto, aby sa človek netrápil s niečím, čo už bolo dávno napísané, ale aby tieto znalosti/inšpirácie použil na vytvorenie čohosi nového a neopozeraného.

A aby každý strašidelný román s motívom návratu k detským zážitkom automaticky nepovažoval za „kingovský horor“, ale videl toho oveľa viac. ;)  (V prípade detských motívov v Strachu by som, keď už, rozhodne viac odkazoval na Simmonsov román Temné leto než na pôvodné Kingovo To.)