Ako na potvoru, znova – podobne ako pri Strachu –, to primárne neboli diela Stephena Kinga. (Nevadí mi, keď mojim knihám čitatelia prisudzujú takú či onakú inšpiráciu, veľmi ma však pobaví, keď to robia ľudia, ktorí zo sféry literárneho hororu zjavne poznajú iba tohto autora a „zasvätene“ odhalujú moje inšpirovanie sa výhradne jeho dielami. ;) )

V prípade Tmy išlo o dve línie, z ktorých som čerpal inšpiráciu.

1. Horory, trilery či survival trilery založené na minimalistickom základe a intenzívnom konflikte čo najmenšieho počtu postáv.

Hlavná inšpirácia – poviedka Duel od Richarda Mathesona. V roku 1971 aj sfilmovaná, a to v réžii Stevena Spielberga – snímka dodnes (takmer 45 rokov od nakrútenia!) rozhodne stojí za pozretie. Ani nehovoriac o poviedke, ktorá určite stojí za (nejedno) prečítanie.

Ďalší zdroj inšpirácie – film Stopár (The Hitcher, 1986) s Rutgerom Hauerom v úlohe démonického/nadľudského stopára. Tu sa mi okrem centrálneho konfliktu a izolácie hlavného hrdinu (napriek tomu, že sa nachádza v otvorenej krajine), páčilo najmä postupné prerastanie zdanlivo reálnej, aj keď extrémnej, situácie do čohosi surreálneho.

Podobne ako pri Strachu, aj tentoraz sa ukázala ako veľmi inšpiratívna kniha Temná hmota od Michelle Paverovej. Najmä izoláciou hlavného hrdinu v zrube uprostred zimnej pustiny a stupňujúcimi sa útokmi neznámej osoby/sily, ktoré prichádzajú „zvonku“.

Napokon aj spomínaný Stephen King, a to románom Geraldova hra. Ide o majstrovskú variáciu survival trileru na minimalistickom pôdoryse. Drvivá väčšina deja sa točí okolo jednej (znehybnenej) postavy a odohráva sa v jedinej miestnosti.

Aby nikomu nebolo smutno, spomeniem ešte Kingovu novelu Tajné okno, tajná záhrada – znova tu ide o konflikt (najmä) dvoch postáv a vyskytuje sa tu tiež motív psychického rozpadu osobnosti.

Tým sa dostávame k druhej inšpiratívnej línii, ale ešte predtým neskromne spomeniem, že som sa pri Tme inšpiroval aj svojou vlastnou poviedkou Samota z roku 2009. Tá mala podobné hlavné atribúty ako vyššie uvedené diela (silný konflikt dvoch postáv v malom priestore, izolácia, psychický rozpad), a vyvolala čitateľskú rezonanciu (cena Béla za najlepší horor, tretie miesto Cena Fantázie). Zároveň som bol zvedavý, či by som dnes z takéhoto pôdorysu príbehu vedel vykresať viac, takže som to skúsil – a vznikla Tma, ktorá v niektorých pasážach na Samotu priamo odkazuje.

 

2.

V druhej línii som sa inšpiroval najmä dielami, ktoré mapujú priebeh šialenstva, resp. psychologického rozkladu osobnosti. Zároveň sú snové, akoby roztrieštené – nie je úplne jasné, čo je reálny dej a čo sen, halucinácie alebo predstavy. Dokonca nie je jasné ani to, čo sa vlastne naozaj stalo, a či sa niečo stalo, alebo ide o popis postupujúceho šialenstva hlavnej postavy. Taktiež časová aj rozprávačská línia je miestami takpovediac „vyosená“, tj. vedie mimo hlavnú naratívnu os.

Konkrétne to bol najmä román Golem od Gustava Meyrinka, ku ktorému sa už roky vraciam – na niekoľkých miestach je spomenutý aj priamo v Tme.

Samozrejme, jednou z mojich najmasívnejších inšpirácií (Stephen King! To!), sú knihy Chucka Palahniuka, čo mi príde celkom očividné, ale zrejme to tak každý nevidí (Stephen King!). V prípade Tmy nejde len o používanie techník tzv. dangerous writing (metóda Toma Spanbauera, ktorú využíva a propaguje aj Palahniuk), ale tiež o svojsky poňatý/naznačený motív archetypu Tylera Durdena a jeho vzťahu k rozprávačovi (Klub bitkárov).

Rozhodne musím spomenúť aj knihy Carlosa Castanedu, ktoré mi slúžia ako univerzálna inšpirácia. V tomto prípade najmä motívom dvojníka, čo napokon v Tme aj spomínam. (Motív dvojníka sa prelína aj knihami Golem a Klub bitkárov.)

Nakoľko má Tma aj istú meta-rovinu rozprávania (tj. príbeh zažíva scenárista, ktorý zároveň reflektuje, ako by tieto zážitky spracoval v scenári, prípadne naopak), nemôžem ako inšpiratívny zdroj vynechať ani Wesa Cravena, ktorý túto metódu spopularizoval najmä v horore New Nightmare (1994) a v sérii Scream.